Život hore nohami

Kapitola 21. - Začali prázdniny

Začali prázdniny a ja mám hneď dve dobré správy. Zarobil som desať eur za päť upravených fotiek bacuľatých dvojčiat, ktoré mi dohodila Sašina prsnatá kolegyňa, a zohnal som si brigádu na leto. V inzeráte hľadali kolportéra na rozvoz reklamných letákov a bez problémov ma zobrali. Inokedy by som sa za takou prácou ani neotočil, pretože komu by sa chcelo trepať celý deň po meste a strkať papiere do schránok, keď môže ležať na kúpalisku, ale teraz je to pre mňa ideálne. Kým začnú horúčavy, naložím Ironmana do kočíka – jasné, že používam zásadne Čierny blesk, hoci mama na neho stále frfle – a poroznášam letáky smerom na východ od nášho činžiaka. Na obed sa vrátime domov, obaja si trochu pospíme a najeme sa, a keď je popoludní znesiteľne, ideme na západ od činžiaka. Mám už zaužívanú trasu. Najprv sa zastavíme u Magulovcov, aby sme pozdravili dedka. Potom ideme okolo kaviarne, kde pracuje Saša. Urobí mi kávu, chvíľu sa porozprávame, pochválim sa, čo nové už Ironman dokáže – napríklad začal vydávať bublavé zvuky. Sprvu som sa bál, že sa dusí vlastnými slinami alebo zvratkami, ale potom mama povedala, že sa snaží komunikovať.

„Čo nové u vás?" opýtam sa, keď sa zvalím do kresielka a nohou kopem do kočíka, aby som uspal Ironmana.

„Janu pustili z nemocnice," povie Saša.

„To je výborné, nie?"

„Je. Akurát som po celý čas nervózna, stokrát denne mám chuť zavolať jej a skontrolovať ju, či je v poriadku. Bojím sa, v akom stave ju nájdem, keď sa vrátim domov."

„Zvláštne, hovoríš o nej, akoby bola tvoje dieťa."

Usmeje sa.

„Vlastne máš pravdu, cítim sa za ňu zodpovedná."

„Švagor sa neozval?"

Pozrie do zeme a požmolí rožok zásterky.

„Ozval. Telefonoval, či sa môže zastaviť, aby si zobral televízor a stereo súpravu. Vraj ich kupoval on, tak má na ne právo."

„To je magor."

„Podľa neho je magor moja sestra."

„Čo sa stalo so starým dobrým v dobrom, aj zlom, v zdraví, aj chorobe?"

„Nebrali sa v kostole, ale na úrade. Tam sa asi používajú iné formulky."

Unavene si pretrie oči.

„A čo Ivkova mama? Už ho videla?"

„Nie. Odišla na prázdniny k tete kamsi na východ, takže sa nemusím obávať, že na ňu natrafím, keď ideme pozrieť starého pána."

„Ako to celé zvládaš?"

Zamyslím sa.

„Úprimne? Niektoré veci sú strašne ľahké. Baví ma kočíkovať ho a rozprávať mu o hlúpostiach. Akože o myšlienkach, ktoré mám v hlave a ktoré nemôžem povedať nikomu inému, lebo napríklad chalani by sa smiali. Baví ma ležať s ním v posteli a čítať mu, len tak ho hladiť po chrbte. Niekedy na mne zaspí a vydáva také smiešne zvuky. Baví ma fotiť ho a upravovať jeho zábery. Strašne sa teším, až trochu podrastie, vytiahnem z pivnice Lego a autá a budeme sa hrať. Ale niektoré veci sú naozaj náročné. Nočné vstávanie, nekonečné prezliekanie a prebaľovanie. To, že nemôžem ísť kam chcem a kedy chcem, že som neustále na neho viazaný, ak mi ho niekto nepostráži."

„Život nie je fér, však? Človek by nemal byť na všetko sám."

Neviem, či teraz hovorí o mne alebo o sebe, ale je to jedno. Platí to pre oboch.

„Naozaj by si niekedy nechcela ísť s nami na prechádzku?" ponúknem jej znovu.

„Možno niekedy áno, ale najprv sa musím presvedčiť, že Jana to sama zvládne. Dovtedy budem musieť chodiť z práce rovno domov."

„Čo vlastne robíte celé dni?"

„Rôzne. Hráme karty alebo pozeráme telku. Jana veľa spí. Jeme nezdravé jedlá a kopu sladkostí."

„Znie to ako môj vysnívaný letný tábor," uškrniem sa.

„To hej, ale v tábore nedávajú deckám silné antidepresíva, po ktorých dokážu nekonečne dlho civieť do steny."

„Asi to nie je veľká zábava."

„To nie je," vzdychne.

Vycedím zvyšok kávy, poďakujem a rozlúčim sa.

„Prídeš zase zajtra?" opýta sa znenazdania. Je to prvý raz, čo sa sama od seba opýtala, či nás zase uvidí.

„Asi áno. Ak nebude pršať alebo niečo podobné."

„Teším sa," povie a vyzerá, že to myslí vážne. Príde mi jej ľúto. Ak som okrem Jany momentálne jediný, s kým sa môže porozprávať, tak potom jej vôbec nezávidím.

Len čo vyjdem z kaviarne, rozdrnčí sa mi mobil. Neznáme číslo.

„Prosím?"

„Je tam pán Kulich?" ozve sa ženský hlas.

Takmer poviem, že nie, pretože pán Kulich je môj otec. Ja som Samo.

„Uhm, asi áno. Kulich mladší," upresním.

„Hľadám niekoho na fotenie detí. Dostala som číslo od Viery Horákovej."

Lovím v pamäti. Viera sa tuším volala tá s tými dvojčatami. Žeby mi dohodila ďalší džob? Desať eur by mi bodlo.

„Voláte správne."

Vysvetlí mi, že chce fotky deciek do fotoknihy, aby mala čo dať svokre k narodeninám. Nemusia byť úplne profesionálne, ale zas lepšie, ako keby ich fotila ona sama s mobilom. Navyše to potrebuje rýchlo, najlepšie hneď zajtra.

„Môže byť," pokrčím plecom. Rozveziem letáky a som k dispozícii. Ironman môže vykúkať z kočíka a učiť sa.