Život hore nohami

Kapitola 22. - Niekto blízky

Nadnes ešte jednu, lebo ráno nestihnem pridať :-)

Dni mi ubiehajú akosi rýchlo. Rišo ma každú chvíľu volá von, ale nestíham, pretože buď sa starám o syna, alebo retušujem fotky. Rozbehlo sa to ako celkom dobrý biznis. Za jednu upravenú fotku teraz beriem tri eurá a robím všetky bláznivé veci, ktoré si mamičky vypýtajú. Pridávam tam rôzne zvieratká, dúhu, vymazávam deckám z tvárí monokle a akné. Už chápem, prečo musia byť na rodičovstvo dvaja, prípadne traja a viacerí. Ak by som mal ešte aj nakupovať, prať a upratovať, asi by som nevydržal ani dva dni.

Celkom mi je ľúto, keď príde september a musím sa vrátiť späť do školy. Normálne sa mi páčilo byť na materskej, hoci toto leto som nestihol ani jedno pivo, ani jeden festival, dokonca ani na kúpalisku som nebol, lebo Ivko je ešte príliš malý. Budúci rok si to vynahradíme, dušujem sa.

Sotva som nastúpil do školy, počasie sa zopsulo. Vonku fúka studený vietor a každú chvíľu mrholí. V noci ma zobudí Ivkov kašeľ.

„Hej, malý, hádam ti len nezabehla slina?" vyberiem ho z koša na bielizeň a priviniem k sebe. Je strašne horúci.

„Mami?" zaklopem na dvere spálne. „Máme teplomer?"

„Cítiš sa zle?" opýta sa v polospánku.

„Nie, len malý je ako kachle."

Okamžite vyskočí z postele a vytiahne teplomer. Rozbalí Ironmana, ktorý plače a kašle.

„Takmer štyridsať," zalomí rukami. „Treba lieky."

Som absolútne nemožný. Hrať sa s ním, kočíkovať ho, vymýšľať mu divadielka, to mi ide. Ale čo s chorým deckom?

Našťastie to mama nenechá na mňa. Z Ivkovej tašky vytiahne Nurofen, naberie do odmerky a prinúti ho vypiť to. Meriame ho každú chvíľu, ale teplota klesne sotva o pol stupňa.

„Musí dostať zábaly," vzdychne mama a napustí vlažnú vodu na uterák. Strasie ma. Ešte si pamätám, keď som dostával studené zábaly ja.

„Je mi to strašne ľúto, kamoš," držím ho za malú ruku. „Musíš byť statočný, si predsa chlap."

Ivko ako keby mi rozumel, sotva zamrnčí. Alebo je taký vyčerpaný od kašľa a horúčky, že už ani plakať nevládze.

„Musíme na pohotovosť," zobudí mama otca. „Ivko."

Pri vnukovom mene otec vyletí zo spálne, natiahne si sveter na pyžamo a okamžite mi pomôže naložiť malého s vaničkou do auta.

„Čo mu je?" udieram hlavou do okna cestou na pohotovosť.

„To sa stáva, deti bývajú choré," uteší ma mama.

„Laryngitída," povie doktorka, keď nakukne Ivkovi do hrdla. „Na pár dní si poleží v nemocnici."

„Akože sám?" vydesím sa. Je hrozne malý, nemôže nikde zostať sám. Inokedy by som sa potešil, že by som mal celé dni voľno, nemusel v noci vstávať, ale nie takýmto spôsobom.

„Môže s ním ostať mama alebo otec," pozrie na mojich rodičov.

„Uhm, ja som otec," zdvihnem nesmelo ruku. „Ostanem s ním."

Vidím zdesenie na jej tvári, keď nám vypisuje papiere. Možno by som si mal nechať narásť bradu, aby som vyzeral trochu staršie.

Strávime v nemocnici tri dni. Je to peklo. Každú chvíľu dostáva inhalácie a sirupy, teplota mu vôbec neklesá a kašeľ je taký hrozný, až mu občas modrajú pery a ja mám strach, že sa zadusí.