Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: všetko najlepšie

Včerajší zážitok natoľko pohltil myseľ dievčiny, že sa k tomu musela neustále vracať. Všetko robila mechanicky a snažila sa vybaviť každý pohyb, ktorý obsahoval pokračujúci boj. Finálny úder zasadil vyšší protivník, ktorý bol zrejme jej záchrancom. Škrelo ju nielen to, že nevie kto to bol, ale že sa mu nemá ako poďakovať.

Zároveň ju ovládal strach, keďže aj napriek množstvu ľudí sa dostala do takého nebezpečenstva. Vlastne to znamenalo, že už nie je v bezpečí ani uprostred dňa na ulici plnej ľudí. Len čo sa jej táto myšlienka prehnala mysľou, zdvihla pohľad a nervózne sa obzrela okolo seba. 

No nebola jediná, ktorá sa chovala zvláštne, pretože snáď každý študent jej školy, mal pohľad upretý práve na Yazmin. Znechutenie na ich tvárach nelúštila dlho, no i tak nechápala prečo.  Kým kráčala po chodbe tak sa za ňou všetci otáčali a začula slová, nadávky, ktoré boli pravdepodobne adresované práve jej. 

Veľa jej rovesníkov od Yazmin aj odstúpilo ale najväčší šok, ju aj tak zastihol, až keď sa dostala ku svojej skrinke. Do očí sa jej nahrnuli slzy, počas toho ako čítala bolestivé slová, napísané zrejme rúžom, či inou červenou farbou. 

Štetka, krava a mnoho ďalších synoným, ktoré jej naďalej len ubližovali. Rukami si prikryla ústa, aby z nej nevyšiel vzlyk, no veľmi to nepomohlo. Nechápala, čo sa to deje, a prečo by si to niekto o nej mal myslieť. 

„Pravda bolí však?" ozval sa zrazu za ňou hlas, ktorý po otočení sa, priradila k Lo.

„To si spravila ty?" zhrozene Yazmin vyvalila oči a hlavou kývla ku zničenej skrinke a zároveň tým myslela aj povesť.

„Ale prosím ťa. Nikdy by som sa na niečo také neznížila. No povedzme, že keď ľuďom povieš pravdu, tak sa nájdu aj takýto odvážlivci. Veď vieš ako ľudia milujú zviditeľňovať," nenašla sa v nej už ani štipka dievčaťa, ktorým bývavala a Yaz začal ovládať hnev.

„Prečo to robíš? Veď som ti nič neurobila a o Bryca nemám záujem, už som ti to povedala," cez slzy takmer nevidela a jej hlas bol roztrasený ako malé mača. Bolo jej to však jedno, pretože jediné čo chcela, bolo získať späť kamarátku. 

„Už je trocha neskoro a za svoje skutky si nes následky. Nikdy som si nemyslela, že si takáto," znechutene si ju premerala, „a mimochodom, všetko najlepšie k narodeninám," dodala a so zdvihnutou hlavou odkráčala. 

Zasiahla dievčinu na tom najcitlivejšom mieste a rovno na jej osemnáste narodeniny. Bola to tá najväčšia rana pod pás, akú kedy Yaz dostala, a preto nevedela, ako sa s tým má vysporiadať. Mala sa hnevať, zúriť, ignorovať? Pretože jediné čo v tej chvíli dokázala, bolo utekať a plakať. 

Potrebovala sa z toho miesta dostať preč, no ani to jej nebolo dopriate, keď ju niekto tesne pred východom schytil za ruku.

„Yazmin ja..." bol to Bryce a tvár mal stiahnutú v takmer bolestivej grimase. 

„Naozaj ma to mrzí, nechcel som ti toto spôsobiť."

„Veď ti za to nemôžeš, to Lo," znova vzlykla a pokúsila sa vymaniť z jeho stisku, čo sa jej však nepodarilo.

„Nechápem ako mi to mohla urobiť. Boli sme predsa ako sestry a vždy sme stáli jedna pri druhej," vyliala si srdce a konečne zastavila všadeprítomné slzy.

„Čiastočne za to môžem," prehrabol si zlatisté vlasy, „vieš ja som sa  s ňou rozišiel."

„Čože?" prekvapene od neho o krok odstúpila, „prečo by si to robil?"

„Pretože sa aj napriek všetkému snažím hrať čestne a ako si sama povedala, nebolo správne ju ťahať za nos. No nemohol som za to, že namiesto nej, myslím na teba," dostal zo seba napokon a Yazmin tým vyrazil dych.