Kuroko's tears

2.

Objali ma. Počkať...čo?

Vytrhol som sa im a otváral dvere. Chcel som zavrieť ale niekto dal medzi dvere nohu. Všetci vošli do vnútra a ja som nemal kam újsť.

,,Zmiznite" boli jediné slová ktoré som zo seba dokázal dostať.

Boli prekvapený. Nikdy pred tým som takto nehovoril. Nikdy.

Ale...už som iný. Som iný človek.

Nedokážem sa na nich pozerať.

Nedokážem im odpustiť.

Všimli si mojich basketbalových lôpt a vybavenia. Do riti. Do riti. Do riti.

To sa môže stať snáď iba mne.

Boli ticho.

A ja ho preruším.

,,Zmiznite" znovu som sa nezmohol na viac slov.

Až teraz som si všimol.

Mám kraťase. Je vidieť jazvy.

Nie. Nie. Nie. Nie. Nie.

Otočil som sa im chrbtom a skúsil si zakriť koleno.

,,Čo sa ti stalo?" povedal Kagami a prerušil hrobové ticho.

,,To nie je tvoja vec" povedal som a otvoril dvere a ukazoval im aby zmizli.

Nik z nich neposlúchol a všetci sedeli na mieste.

,,Ale je. Po tom čo si sa vyparil sme si uvedomili čo sme spravili. Si náš priatel Tetuya" povedal Akashi. Ale je mi to jedno. Je mi jedno kolko klamsiev povedia, kolko pravdy...nebudem im veriť.

,,Je mi jedno čo hovoríte. Budem vás stále nenávidieť" povedal som a ukázal im aby už išli.

,,Neodídeme dokial nám nepovieš čo máš s kolenom Tetsu" povedal Aomine a ja som pochopil, že sa márne snažím.

,,Chodte za Rikou alebo Teppeiom. Tý vám povedia všetko" povedal som a oni sa posavili a odišli.

Odlahlo mi.

Ale teraz budú vedieť pravdu.

Bolí to.

Presťahujem sa.

Áno.

Perfektný nápad.

Dnes si nájdem bývanie v Nagoye.

Presťahujem sa a začnem s právom. Stanem sa právnikom a už ich nikdy neuvidím.

A tak som si začal hladať bývanie.

A našiel.