Život hore nohami

Kapitola 30. - Lucia je späť

Keď som dnes pozrela do kalendára, až sa mi zakrútila hlava. Čoskoro je koniec prázdnin, takže pridávam ďalšiu časť, nech to odsýpa, aby sme to uzavreli, kým začnú stresy a naháňačky :-)

---

„Myslela som, že nebudeš mať chuť stretnúť sa," povie Lucia, keď s Ivkom dorazíme do mesta.

„Myslela si správne, ale potom som si uvedomil, že musím robiť to, čo je dobré pre neho, nie to, na čo mám chuť." Asi to vyznelo ako výčitka, pretože Lucia sklopí oči. „Prepáč, neprišiel som sa s tebou hádať, len mám trochu migrénu."

Trochu je dosť slabé slovo. V hlave mi duní od únavy a včerajšieho lacného vína.

Vyberiem Ivka z káry a postavím ho na nohy. Už niekoľko týždňov dokáže sám stáť a prechádzať sa popri nábytku, keď sa niečoho drží, ale je príliš zbabelý na to, aby sa sám pustil chodiť.

„Hovoril ti otec, čo sa stalo?" opýtam sa.

Pomaly prikývne.

„Mrzí ma to. Netušila som, že to bolo až také zlé. Nepovedal mi, že vaši sú chorí."

„Zrejme chcel, aby si dobre zmaturovala najmä ty. Každý si chráni predovšetkým vlastné dieťa, nie?"

„Asi áno. Ale aj tak mi to mal povedať. Alebo si mohol napísať, bola by som ti pomohla."

„Lucia, nebola si tu pre nás celý rok, uvedomuješ si to? Zmeškala si prvé slovo, prvé zuby, prvé strihanie. Vieš vôbec, že Ironman má o týždeň narodeniny?" nakloním sa k nej, aby som lepšie videl jej reakciu.

„Ty ho voláš Ironman?" zamračí sa. „Ale áno, samozrejme, viem, že má narodeniny. Dokonca som mu kúpila darček."

Zhlboka sa nadýchnem, pretože sa mi vôbec nechce povedať to, čo sa práve chystám vypustiť z úst.

„Pamätám si, čo sa stalo tvojej mame, aj prečo. Tvoj otec hovoril, že sama máš depresiu. Vraj berieš lieky a chodíš na terapiu." Nedíva sa na mňa. Ukazovákom hladí Ivkove drobné prsty, ktorými sa jej zakvačil do sukne. „Chcel som sa s tebou stretnúť, aby som sa spýtal, ako si na tom."

Zdvihne zrak.

„Prečo ťa to odrazu zaujíma? Tiež si sa ma celý rok neopýtal, ako sa mi darí."

„Žartuješ, však?" mám čo robiť, aby som nevybuchol. „Spával som tri hodiny denne, chodil do školy ako zombie, strávil všetok voľný čas s Ivkom, brigádoval som, tri dni som s ním preležal v nemocnici a bál sa, že umrie, a ešte som sa mal obávať o to, ako sa ty cítiš? To nemôžeš myslieť vážne."

Vzdychne a prstami si prehrabne svetlú hrivu.

„A ty si myslíš, že mne bolo dobre? Že som si prišla zo školy a išla s kamoškami na kávu a nákupy? Nemáš ani šajnu, čo to je depresia. Nechcelo sa mi vstávať z postele. Niektoré dni som sa ani neprezliekla z pyžama, ak ma otec nedonútil. S nikým som sa nerozprávala, ak nerátam cvokárku. Uvažovala som nad tým, že už chápem, prečo mama skočila z okna." Posmešne odfrkne. „Ver mi, nevyspatosť a únavu by som kedykoľvek vymenila za tú čiernu dieru v mojej hlave."

Odfúknem a opriem sa na stoličke na terase pred cukrárňou.

„Naozaj?" opýtam sa jemnejšie.

„Naozaj."

„Netušil som, že je to také zlé. Otec to nikdy nepovedal takto."

„Pretože si nechcel priznať, ako na tom naozaj som."

Klopkám hánkami o sklený stôl.

„A teraz?"

„Už je to lepšie. Vlastne som úplne v poriadku. Je to popôrodná depresia, súvisí s hormónmi. Keď sa hladina upokojí, človek sa vylieči. Som tu, som zdravá a ak mi dovolíš, rada by som ti pomohla. Preto si sa mi ozval, nie?"

Prikývnem.

„Ak chceš," pokračuje, „môžem si Ivka zobrať, aby si si oddýchol. Pokojne môže u nás prespať. Alebo si ho vezmem na víkend, kým si na mňa zvykne a potom aj na dlhšie."

„Hej, hej," zdvihnem ruky, „pomaly." Krúti sa mi hlava z jej slov. Viem, že som sa chcel podeliť za zodpovednosť o Ivka, ale pri predstave, že by si ho mala vziať na celý víkend, mi príde nevoľno. „Veď o ňom nič nevieš. Nepoznáš obľúbené pesničky, rozprávky, hračky, jedlo... Nikdy si s ním nestrávila ani hodinu, takže by som na to nešiel tak zhurta."

„Som jeho mama, zvládla by som to."

„Biologická, na to nezabúdaj. Inak zatiaľ z teba ako z mamy veľa nemal."

Snaží sa neprevracať očami.

„Čo navrhuješ?" opýta sa.

„Najprv by sme mohli stráviť nejaký čas spolu my traja, aby si k tebe vytvoril vzťah. Musíš sa naučiť, čo na neho platí."

„Jasné. Urobím všetko, čo povieš."

„Okej," vzdychnem rezignovane. "Príď zajtra do mesta za nami a uvidíme, ako to pôjde."