Život hore nohami

Kapitola 31. - Sebec

Moja nervozita sa prenáša na Ivka. Je mrzutý, nepohne sa odo mňa na krok, stále sa pýta na ruky. 

"Idem von," zakričím mame, keď odbije piata hodina.

„Do obchodu?" ozve sa mama zo spálne. "Ak áno, kúp rožky."

„Vybavím," odpoviem a chvatne si obúvam topánky.

„Nebuďte dlho, na dnes hlásia búrky. Nech vás to nechytí niekde v parku," robí si starosti.

„Neboj, dáme si pozor. Ehm, mami," strčím hlavu medzi dvere spálne, „možno na večeru niekoho privediem, ak by ti to nevadilo."

Spozornie a na čele sa jej objaví vráska.

„To dievča z kaviarne?"

Pichne ma v hrudi. Mama Sašu skutočne nemá rada, hoci netuším prečo. Je to síce už jedno, ale aj tak ma to zamrzí.

„Nie, Luciu."

Mama sa okamžite usmeje a spokojne sa usalaší späť v perinách.

„Iste. V chladničke zostal kus grilovaného kurčaťa, budete mať dosť všetci traja."

„Vďaka." Privriem za sebou dvere a snažím sa upokojiť. Netuším, či je to dobrý nápad, ale momentálne nemám na výber. Musím ísť.

Lucia čaká na námestí a netrpezlivo sa obzerá, hoci nemeškáme. Vyzerá rovnako nervózna ako ja. Keď nás zbadá, okamžite vyskočí a ide nám naproti.

„Ahoj, fešák," pozdraví Ivka a snaží sa mu vtisnúť bozk na líce.

„Sasa?" vyvalí Ironman modré oči.

Lucia sa šťastne rozosmeje.

„Počul si? Povedal zasa! Pamätá si ma," hrkúta. „Ó, áno, zasa sme sa stretli," šušle do kočíka.

Nemám to srdce povedať jej, že Ivko chcel povedať Saša, len nevie vysloviť š. A tiež si hryznem do pery, aby som ju neupozornil, že s Ivkom sa nikdy nerozprávam ako nejakým pudlíkom, ale normálne, ako s chlapom. Ani sa nečudujem, že Ironman je zmätený a naťahuje gambu.

Vo vrecku mi zavibruje mobil, prišla mi smska. Rád by som ju ignoroval, pretože môže byť iba od Saši, ale nedokážem to. Dnes maturovala a ja som taký vôl, že som jej ani nezaželal veľa šťastia. Ďalšia vec, ktorú si môžem dopísať na zoznam svojich stupidít.

„Urobila som!" oznamuje. „Chápem, že asi nemáš chuť oslavovať, ale nešiel by si aspoň na chvíľu na prechádzku?"

Trasú sa mi ruky, keď smolím odpoveď.

„To je úžasné, gratulujem! Na prechádzku nemôžem, už niečo mám."

Neodpovie. Ani sa jej nečudujem. Po týždni, keď som sa jej neozval, mi sama napísala, a jediné, čoho som schopný, je strohé odmietnutie bez vysvetlenia. Dobrá práca, Samo! Si fakt idiot!

„Čo by ste chceli robiť?" opýta sa Lucia, ktorá si zrejme nevšimla, že som ako paralyzovaný. „Mohli by sme si sadnúť na zmrzlinu. Akú máš rád, Ivko? Čokoládovú alebo jahodovú?"

„Ešte nemá ani rok, nedávam mu zmrzlinu," zarazím ju, keď sa s károu rozbehne k stánku.

„Aha," zastane, „nenapadlo mi."

„To je ok," vzdychnem, „naučíš sa."

Mama mala pravdu, od západu sa ženú čierne mraky.

„Asi by sme mali zamieriť domov, aby sme nezmokli," ukážem na oblohu. Lucia vyzerá sklamaná. „Ale doma som oznámil, že ťa privediem, takže ak by si chcela..."

Rozžiari sa a prikývne.

„Veľmi rada."

Musím uznať, že sa naozaj snaží. Tlačí káru, vysvetľuje Ironmanovi, čo je to búrka a prečo nemôžeme zostať vonku, robí smiešne zvuky, aby ho rozosmiala. Cítim sa ako na dovolenke, že chvíľu nemusím mlieť ústami ja.

„Už máš nejaké plány, čo budeš robiť po škole?" opýtam sa jej, aby som začal nejakú konverzáciu. Ak máme byť rodina, musíme sa rozprávať.

„Vlastne áno. Budúci mesiac začínam v jednej firme ako asistentka. Nič ohurujúce, len písanie na počítači, varenie kávy a telefonovanie, ale zatiaľ to stačí. Navyše majú dobrú pracovnú dobu, popoludnia môžem tráviť s Ivkom, aby si sa mohol učiť."

Oceňujem, že na nás konečne myslí.

Oproti nám kráča hlúčik dievčat v pestrých šatách. Smejú sa a nakúkajú do plných podnikov, kam by sa zložili. Jedno z nich má letné bledomodré šaty a vlasy dlhé až po zadok. Srdce sa mi rozbehne, keď rozoznám, že to je Saša.

„Ahoj!" zakýva mi, keď si ma všimne a rozbehne sa ku mne. „Nechcem otravovať..." začne, ale potom sa zarazí. Premeria si Luciu, ktorá tlačí káru a hladí Ironmana po hlave.

„Prepáčte, pomýlila som sa," zaspätkuje. „Moja chyba," pozrie mi rovno do očí a ja sa cítim malý a hnusný ako šváb, „myslela som si, že si niekto iný."

Zvrtne sa a odbehne späť za dievčatami.

„Čo to malo znamenať?" opýta sa Lucia zmätene.

„Počula si," myknem plecom, „pomýlila sa."

V mozgu ma pália Sašine slová. Nie je to celkom tak, nemyslela si, že som niekto iný, iba, že som iný. Ale ja nie som, však? Som ako všetci ostatní. Klamem, podvádzam, neozývam sa a ničím kamarátstva. Som sebec. Ospravedlňujem sa tým, že bezo mňa jej bude lepšie.