Život hore nohami

Kapitola 33. - Príliš sladkých devätnásť

„Aké prekvapenie!" poteší sa Lucia, keď vyjde z budovy firmy, kde pracuje, a uvidí ma s Ivkom stáť na chodníku. „Kde sa tu beriete?"

„Prišli sme ťa vyzdvihnúť," usmejem sa a Ironman šťastne zadžavoce.

„Čím som si to zaslúžila?"

„Neviem, opýtaj sa jeho," ukážem na syna. „Celé doobedie do mňa hustil, aby sme išli po teba."

„Ty si maminkin poklad, však?" zdvihne ho z káry a privinie k sebe.

Vopchám si ruku do vrecka a medzi prstami pošúcham klaunovský gombík. Nepremýšľam nad tým, robím to celkom mimovoľne vždy, keď som príliš smutný, unavený, šťastný, alebo dojatý ako teraz. Chýba mi Saša, hoci si to nechcem pripustiť. Rád by som sa s ňou o všetko podelil, ale nedá sa. Už tak je to pre Ivka ťažké, keď sa ráno zobudí a hľadá mamu, ktorá s ním nebýva. Aké by to bolo, keby som mu musel ešte aj vysvetľovať, že Lucia je mama, ktorá je tu pre neho, a Saša je zas niekto, koho potrebujem ja. Nie, zovriem gombík v dlani, takto je to lepšie pre všetkých. Navyše, Saša nepotrebuje ďalšiu guľu uviazanú o členok.

„Eh," odkašlem si, „vlastne dnes je tak trochu špeciálny deň." Je veľmi špeciálny deň, pretože mám narodeniny.

„Vážne? Aký?" nadvihne Lucia jedno obočie.

„Pred devätnástimi rokmi a piatimi hodinami ma moja úžasná mama vytlačila na svet."

„Och," zatvári sa vydesene, „netušila som."

„To nič, nemala si odkiaľ vedieť. Prišiel som, lebo je pekný deň, máme s Ivkom dobrú náladu a radi by sme sa s tebou podelili. Mohli by sme ísť na zákusok, čo povieš?"

Kým postávame na chodníku, za Luciou sa otvoria dvere a vyjde z nich mladý muž v obleku s uvoľnenou kravatou.

„Uhm, dovidenia," Lucia okamžite sklopí zrak k zemi.

„Dovidenia, slečna Magulová," pozdraví ju. Jednou rukou vytáča číslo na mobile, druhou stláča elektronický kľúč k nablýskanému bielemu Audi zaparkovanému pred firmou. Ešte začujeme, ako vysloví názov jednej drahej reštaurácie v centre a dohodne si rezerváciu na ôsmu.

„To bol môj šéf," vysvetlí Lucia a díva sa, ako auto so škrípaním pneumatík vyštartuje z parkoviska.

„Riadny snob," pokrčím nosom.

„Práveže vôbec, je celkom fajn. Nepreháňa ma a nesleduje, či cez pracovnú dobu nesedím na facebook-u." Vzdychne si, uhladí si sukňu a prehodí zlatý vrkoč cez plece. Potom vtisne bozk Ivkovi. „Takže cukráreň?"

„Ideme," prikývnem.

Večer sa zastavíme u nás, aby sme uložili Ironmana spať.

„Tak ako, oslávenec," žmurkne na mňa mama, „aj plánuješ niečo špeciálne?"

„Vlastne, už sa stalo. V cukrárni sme si dali trojitú sacherovu tortu so šľahačkou."

Mama sa zatvári zhrozene.

„To je celé?"

„A čo si čakala? Holiday Inn a súkromný koncert Shawna Mendesa?"

„Nie, ale aspoň niečo slávnostné." Odloží utierku na riad a pohrabe sa v kabelke. Vytiahne bankovku a vtisne mi ju do dlane. „Nechaj mi tu Ivka a choďte niekam na večeru," prikáže mi. „Devätnásť máš len raz."

Aj osemnásť som mal len raz, a nikto si nespomenul, pomyslím si, ale držím ústa. Kvôli Lucii sa strašne snaží. Stále dúfa, že raz budeme šťastný manželský pár zosobášený na úrade, aby už susedia nemali o čom klebetiť.

„Kam pôjdeme?" opýta sa Lucia, keď sa dostaneme z domu. Odkedy nastúpila do práce, vyzerá šťastnejšia. Našla si nové kamarátky – kolegyne, šéfa chváli a vraví, že po roku možno skúsi prejsť na zodpovednejšiu a lepšie platenú pozíciu. Akoby dospievala omnoho rýchlejšie ako ja. Vyzerá skúsenejšia, staršia, dokonca sa elegantnejšie oblieka.

„Neviem. Na pizzu? Alebo máš chuť spraviť si piknik v parku?"

Vonku je krásne teplo, leto je v plnom prúde. Bolo by škoda nevyužiť to, ale Lucia vyzerá sklamaná.

„Iste, na pizzu," zamumle a vzdychne si.

„Tak teda na pizzu nie. Čo tak čínu?"

„Tú si objednávam na obed, lebo je lacná. Mám jej po krk."

Som v koncoch. Po celom dni sa cítim unavený a nechce sa mi vymýšľať plány pre niekoho, komu nie je nič dosť dobré.

„Tak kam by si chcela ísť?"

„Na sushi!"

Spomeniem si na bankovku od mamy. Ak si dá Lucia sushi, ja utriem hubu, lebo mi neostane ani na polievku.

„Okej, tak poďme na sushi," snažím sa predstierať nadšenie a Lucia sa konečne usmeje. Srdce mi trochu zmäkne, pretože v nej rozoznám niektoré Ivkove črty. Majú rovnaký drobný nos a úzke pery. Keď sa smejú, podobajú sa ešte viac.

Sadneme si na zelené koberčeky do tureckého sedu a čašníčka v kimone nám prinesie jedálne lístky. Predýchavam ceny a dúfam, že Lucia nie je veľmi hladná.

„Miso polievku, päťkrát maki s riasami," objednáva si a naďalej hľadí do menu. Ak si objedná dezert, budem musieť oželieť polievku a tvrdiť, že nie som hladný. „To bude všetko," povie nakoniec. Vydýchnem si a objednám si najlacnejšiu vec, ktorú nájdem.

„Keby si si dal dezert, asi by som si z neho odhryzla, všetko vyzerá tak lákavo, ale dnes už som mala tortu," vzdychne Lucia pri pohľade na sklenú vitrínu so zelenými zákuskami a potľapká sa po bruchu.

„Tiež mám sladkého nad hlavu," klamem a v bruchu mi zaškŕka.

Dvere reštaurácie sa otvoria a dnu vojde vysoký muž v tričku s názvom nejakej starej kapely a mladá žena. Obzerajú sa, kam by si sadli. Okamžite mi ruka zabehne do vrecka a vyhľadá klaunský gombík. Je to Jana. Pohľadom prechádza po reštaurácii, hľadá najlepšie miesto. Zbadá ma. Najprv zdvihne ruku na pozdrav, potom si všimne, s kým som tu. Úsmev na tvári jej pohasne, ruku stiahne dolu. Napokon mi iba smutne kývne hlavou a naznačí mužovi, aby si sadli na opačný koniec reštaurácie.

„Na zdravie," zdvihne Lucia pohár ryžového vína, ktoré je neuveriteľne odporné. „A všetko najlepšie."

„Ďakujem," pripijem si s ňou a snažím sa nemraštiť tvár, keď mi kyslé víno vrazí do hrdla.

„Keď som vravela, že som nevedela o tvojich narodeninách, trochu som klamala," pohrabe sa v taške. „Tvoja mama mi už minulý týždeň hovorila, že budeš mať sviatok, ale malo to byť prekvapenie."

Vytiahne úzky plochý balíček a podá mi ho.

„Nemala si si robiť starosti," poďakujem. Podľa tvaru viem, že je to kniha, a snažím sa tváriť potešene, hoci nepatrím ku knihomoľom. Okrem povinného čítania a učebníc som knihu neotvoril ani nepamätám.

„To neboli starosti," mávnem rukou a podľa toho, ako sklopí zrak mi dopne, že samej by jej to nenapadlo. Ako mi dala mama peniaze na večeru, tak ich iste dala aj jej na darček. Ktorý som nechcel.

Roztrhnem ozdobný papier a vybalím knihu o umení fotografovania. Je pekná, ale momentálne mi je nanič, keď sa musím pripravovať na maturity. A potom zrejme pôjdem niekam za pás skladať súčiastky do áut, takže mi bude tiež nafigu.

„Vďaka," potľapkám knihu, „je super, dokonca sú v nej aj obrázky, takže je vhodná pre analfabetov, ako som ja."

Lucia ma však už nepočúva, pretože sa snaží tenkými paličkami presunúť kúsok surovej ryby do úst.