Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: nenechaj sa rozptýliť

Dni ubiehali ako voda, ktorá začala pomaly mrznúť, až sa nakoniec premenila na jemné vločky snehu, ktoré sa Yazmin prepletali vlasmi. Síce sa okamžite topili, no ona sa i tak užasnuto dívala na bielu krajinu pred sebou. 

Už odmala milovala sneh a ani situácia, v ktorej sa nachádzala ju z toho nevytrhla. A pretože každý jej krok jemne zavŕzgal, snažila sa byť potichu, len aby ten zvuk počula čo najzreteľnejšie. 

„Počúvaš ma vôbec?!" zo zasnenia ju vytrhol Nathov hlas a ona k nemu rýchlo otočila hlavu.

„Ani nie," pokrčila plecami a sledovala, ako sa jeho tvár  mraští v hranom hneve.

„Tak toto si nemala." Pohrozil jej, pričom sa nestihla ani obzrieť a už jej do tváre letela snehová nádielka. Chlad na okamih poštípal jej bledú pokožku, ktorá pomaly začala naberať farbu ruží. Rukou v koženej rukavici si roztápajúci sa sneh zmietla z tváre a rozosmiala sa.

„To bola tvoja pomsta?" pochybovačne sa usmiala a pritiahla si kabát bližšie k telu.

„Veď počkaj ešte budeš ľutovať, že si ma toho toľko naučil," zastrájala sa, aj keď veľmi dobre vedela, že Natha by nepremohla, pokiaľ by šlo o všetko. To ju však viedlo k jednej otázke.

„Počuj, ako to, že s démonom nebudeš bojovať ty? Máš predsa lepší výcvik."

„Úprimne som čakal, kedy sa na to opýtaš," zvážnel a pokračoval, „moje schopnosti sú totiž podmienené démonickou krvou, ktorá mi v malom množstve prúdi v tele. Nemohol by som démona poraziť, pretože by sa proti mne vzoprelo moje vlastné telo. Preto ho môže zabiť len obyčajný človek."

„Takže sa ti celkom hodilo, že si ma stretol," Yaz si ruky vsunula do vreciek a zadívala sa na topánky, ktoré v snehu zanechávali svoj podpis. Boli už skoro na čistinke,  ktorá im už mnohokrát poslúžila na tréning. 

„Veď vieš, že to tak nie je," zrazu ju zastavil, ako reakciu na jej slová. Nathove dlane tak jemne zvierali dievčinine ramená, no aj cez hrubú látku cítila  energiu, ktorá sa jej začala šíriť telom.

„Najprv som ti chcel pomôcť, pretože viem, čo pre človeka môže znamenať rodina. Vieš, keď tú svoju stratíš, akoby umrela časť teba samej. A bolo by odo mňa sebecké žiadať, aby si sa svojho cieľa vzdala, keď si ochotná obetovať život. Navždy by si mi to vyčítala."

„Alebo si vedel, že by som sa ta vybrala na vlastnú päsť," vypočítavo sa na neho usmiala, no úškrn jej zvädol hneď po Nathovej odpovedi. 

„Vlastne je to nemožné, pretože k tej jaskyni nás vedie len démonická krv, takže pre teba by to bolo viac ako nemožné," znova sa pustil do chôdze a dievčina nasucho preglgla. Naozaj mu vďačila za viac, ako si bola ochotná priznať.

„Stále mi len pripomínaš, že som menej ako vy Našepkávači," zahundrala a zahľadela sa do zeme. Preto ju rýchly a náhly chlapcov pohyb prekvapil. 

Schytil ju za zápästie a pozrel jej hlboko do očí, až mala pocit, že mu vidí na dno duše. Prvýkrát to nebola ona, ktorá bola nútená odhaliť kúsok duše. 

„To je tá najväčšia hlúposť. Snažím sa ti pripomenúť, že si omnoho viac. Už len to, že v sebe nemáš diablovu krv z teba robí lepšiu bytosť a navyše sa ideš obetovať pre kamarátku," jeho tón postupne klesal, až nakoniec len šepkal. Bol však prekvapivo blízko. 

„Vyznie to pekne hlúpo," aj dievčina sa neodvážila hovoriť hlasnejšie, akoby sa bála, že spustí neexistujúcu lavínu. 

„Mne to znie statočne." Nath bol tak blízko, že jeho slová mohla cítiť, rovnako ako jeho dych. Nedokázala myslieť na nič iné, len možnú chuť jeho pier a mäkkosť pokožky. Hrudník sa jej začal dvíhať rýchlejšie, medzitým ako sa topila v temnote jeho očí. Pokojne by v nich mohli žiariť hviezdy. Jeho aura sa k nej šplhala ako popínavý brečtan  a Yazmin bola v tej chvíli ochotná nechať sa ním uväzniť. 

„Na niečo si však zabudla," zašepkal jej a dychom ju pošteklil na krku. Cítila ako jeho ruka putuje cez kríže a zhlboka sa nadýchla. 

„Nenechaj sa rozptýliť." Len čo to vyslovil, už tvrdo letela k zemi a sneh pod jej telom hrozivo zaškrípal. 

„To si neurobil!" nahnevane vyskočila na nohy a zafixovala svoj postoj. Aj keď ho možno nemohla poraziť, tak stále mohla prehrať so cťou.

„A čo spravíš?" provokoval ju ďalej nielen slovami ale aj mimikou, až musela Yaz zatnúť zuby. Bez akéhokoľvek varovania, či náznaku vykopla a zasiahla svoj cieľ. Nath sa mierne prehol a bolesť preniesol do pästí, ktoré zaťal.

Uškrnul sa a venoval jej úder, ktorý nešlo zablokovať. Dievčina síce sykla bolesťou, no už svoje cúvnutie premenila na výpad a chlapcovi klesla ruka, keď zasiahla citlivé miesto pri kľúčnej kosti. 

Použila miernu otočku, aby bol jej ďalší výkop efektnejší a spolu s ním zasiahla aj päsťou sánku, ktorá jemne praskla. Vedela, že mu nesmie dať ani chvíľu na spamätanie sa, a preto útočila ďalej, pričom samej jej dochádzal dych. 

Avšak nech sa snažila akokoľvek, tak Nath bol trénovaný a údery ho síce zaboleli, no nijako vážne neublížili. Šiel na to skôr takticky a nechal Yazmin nech sa unaví vlastnou horlivosťou a potom sa stačilo znížiť v kolenách a podkopnúť jej nohy.

Dievča letelo znova k zemi, až sa sneh okolo nej zdvihol v miernom oblaku. Zvraštila tvár od nárazu, ktorý ju bude istotne bolieť aj ďalšie dni, no nemohla dovoliť, aby Nath tak skoro vyhral. 

Tvárila sa, že jej bolesť nedovolí vstať, no medzitým si vo vrecku kabáta nahmatala menší valček, ktorý v správnej chvíli stlačením premenila na dlhú tyč. Vybila tak chlapcovi dych a trocha nemotornejšie sa vyšvihla na nohy.

„To si nečakal čo," uškrnula sa a zaujala bojovú pozíciu.

„Vlastne..." rozosmial sa a v okamihu v ruke držal rovnakú zbraň. Pár rýchlymi pohybmi ju zmiatol a ona sa stihla iba kryť. Keď sa konečne odhodlala k ofenzíve, dlhým krokom k nemu pristúpila, čo najbližšie a lakťom zasiahla jeho rebrá, spolu s ďalším úderom, po ktorom mu vypadla zbraň z rúk. 

„Výborne," pochváli ju a jeho hlas Yazmin pošteklil na odhalenom krku. Stála k nemu chrbtom, napnutá ako struna,  no len čo ju otočil, tyč jej vypadla z rúk a už bola uväznená v jeho pohľade. 

Stála tak blízko a v hlave mala nekonečné prázdno. Krv jej v žilách bežala rýchlejšie ako obyčajne a hruď sa dvíhala tempom, ktoré ju nútilo dotýkať sa Natha. Pot jej stekal po chrbte, aj napriek tomu, že do vlasov sa jej vpletali snehové vločky. 

„Zlepšuješ sa," zašepkal znovu chlapec, a keďže ich delila len minimálna vzdialenosť, dotkol sa Yazmininých pier. A to bola posledná sekunda predtým, než zaboril ruky do jej zlatistých vlasov a svoje pery prilepil na tie dievčenské. 

Obaja kašľali na jemnosť či spoznávanie a ich bozk bol nekonečný. Vášnivý. 

Yazmin si ruky obtočila okolo jeho krku a tisla sa k nemu tak blízko, akoby chceli splynúť v jedno. Stále to však nestačilo a chlad jej obalil pokožku, keď sa zadýchane odtiahol, aby sa mohol nadýchnuť.