Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: je čas

Dievčine z ruky vypadla šálka s čajom, keď začula šepot, o ktorom teraz vedela, že patrí Nathovi.

Je čas.

Dva slová, ktoré ju dokázali znervózniť a zároveň vystrašiť tak, že sa jej ruky roztriasli a myšlienky sa premenili len na zmes sivej hmoty, z ktorej sa snažila čosi vydolovať. Roztrasene si zarovnala vlasy a neporiadok nechala ležať na zemi. 

S každým krokom si dopriala nádych, kým kráčala ku skrini, z ktorej vytiahla vystužené úzke nohavice a zateplenú koženú bundu. Vlasy si stiahla do chvosta a oddaľovala svoj odchod z domu, čo najviac to šlo. Zrejme preto mala šnúrky na pevných topánkach zaviazané lepšie než obyčajne. 

Cestou k lesu si užívala každý nádych, každé zavŕzganie snehu, pretože si uvedomovala, že by mohli byť poslednými. Srdce jej však poskočilo, keď pri scenérii lesa zbadala známu postavu. 

Potešilo ju, keď ju Nath vtiahol do hrejivého objatia, pretože ju aspoň na okamih upokojil. Zaborila si tvár do jeho bundy a vdychovala známu vôňu.

„Zvládneš to," zašepkal jej do ucha, až sa zachvela. Nepovedala však ani slovo a rovnako neprotestovala, ani keď si s ňou chlapec preplietol prsty a malými krokmi sa pobral hlbšie do lesa.

„Musíš sa upokojiť a pamätať na všetko, čo som ťa učil. Ak by si mala šťastie, tak s ním vôbec nemusíš bojovať, stačí mu meč, ktorý ti dám, zaboriť do srdca," začal rozprávať a Yazmin sťažka dýchala. 

„Keď však budeš vidieť, že čepeľ stmavla, musíš sa ho pustiť. Neváhaj ani sekundu a nechaj ho tak," povzbudivo jej stlačil ruku a dievčine sa v hlave zjavila sarkastická myšlienka, ktorú vyslovila aj nahlas.

„Počkaj poznačím si to do poznámok."

„Myslím to vážne Yazmin. Ak sa toho meča nepustíš, tak sa stane niečo hrozné."

„Pozri Nath, budem rada, ak sa k nemu dostanem natoľko blízko, aby som vôbec mala šancu ho použiť," slovne poukázala na neistoty, ktoré obaja ukrývali.

Namiesto reakcie na jej poznámku však chlapec zastavil a pustil jej ruku, s pohľadom upretým niekde pred nich. No nech sa dievčina akokoľvek snažila, nezazrela ani záchvev vzduchu.

„Sme tu," zahlásil a podišiel ešte pár krokov dopredu, akoby presne vedel, kde musí zastať. Očividne to však vedel, pretože posunkom ruky, zavolal Yazmin k sebe a trpezlivo čakal,  kým ju bude mať po svojom boku. 

„Vystri dlaň pred seba a sústreď sa na to, čo chceš, aby ti kúzlo odhalilo," jeho hlas bol tichý a rozvážny, preto konala podľa pokynov. Len čo si však predstavila jaskyňu, vzduch pod jej dlaňou oteplel a priestor sa zavlnil. To všetko sa stalo v jednom okamihu, pretože v tom druhom, už mala dievčina dlaň položenú na skale, ktorá tvorila stenu jaskyne. 

„To je úžasné," zdvihla pohľad a snažila sa nazrieť dovnútra. Nath ju však potiahol za ruku a pristúpil k nej čo najbližšie.

„Na to ešte budeš mať čas," pevne ju pobozkal a dodal jej tak viac odvahy, ako ktorékoľvek slová. Jemne ju pohladil po tvári a zotrel tak zblúdilú slzu, ktorá dievčine vypadla z oka. 

„Chcem, aby toto patrilo tebe," siahol do vrecka svojej bundy, a keď otvoril dlaň, držal v nej menší kryštál so zelenkastým nádychom na koženej šnúrke.

„Surový fluorit ťa dokáže ochrániť, pred určitým množstvom démonovho vplyvu. Dokáže byť naozaj...očarujúci," povedal to akosi záhadne, no postavil sa za dievčinu, aby jej mohol náhrdelník s minerálom zaviazať. Len čo sa jeho prsty dotkli odhalenej pokožky, jemne sa zachvela.

„Mám pre teba aj  niečo ďalšie," povedal, keď od nej odstúpil a podal jej ruku, ktorú prijala a nasledovala ho dovnútra jaskyne. 

Len čo sa Yazminina noha ocitla vnútri, pocítila ako jej žalúdok zaprotestoval a hlava sa zatočila, pretože tam prevládala zvláštna energia, ktorá ju desila. Možno pre jej silu, no možno pre fakt, že jej chcela zrazu viac. Dievčina akosi tušila, že ak by chcela odísť, tak by to šlo len ťažko.

Preto radšej zameriavala svoju pozornosť na Natha, ktorý prikrčený kráčal ďalej. Mierne prítmie sa zrazu premenilo na tlmené svetlo, ktoré sa nachádzalo len vo veľkej sieni, zrejme v strede celého podzemného priestoru. 

Yazmin sa užasnuto obzrela a chvíľu jej trvalo kým pochopila, že svetlo vychádza z jazera, ktorého prameň sa zrejme nachádzal niekde hlboko pod skalami. Neopúšťal ju však zvláštny pocit, akoby toto miesto poznala, no už mala v hlave i tak dosť myšlienok, a tak túto rada vypustila. 

„Toto pre dnes patrí tebe," po dlhšej chvíli prehovoril chlapec, a keď sa otočil, na rukách mu ležala zbraň, ktorá sa nepodobala ničomu, čo dievča doteraz videlo. Krátka rukoväť bola z hladkého čierneho materiálu, bez akýchkoľvek ozdôb, či príkras. Zato dlhá a istotne ostrá čepeľ, vyzerala ako vyrobená zo skla. Yazmin cezeň videla trocha rozmazane, no i tak to bola úchvatná zbraň.

„To je nádhera!" vyhŕkla a vystrela k nemu ruky, pretože sa nemohla dočkať prvého kontaktu s hladkou rukoväťou. Všimla si však, ako Nath zaváhal, a tak sa pokúsila ubrať na svojej horlivosti a radšej sa zameriavala na slová, ktoré jej chlapec adresoval. 

„Je to neuveriteľne mocná vec, preto musíš konať uvážene. Ostrie je vyrobené z neznámeho materiálu, ktorý je tvrdší ako diamanty a máme šťastie, že práve Sussurovci ho mali na starosti. Je to totiž najmocnejšia vec vo svete Našepkávačov."

Konečne k nej meč vystrel a ona sa snažila nevyzerať ako malé dieťa cez Vianoce. Avšak len čo sa dotkla toho majstrovského diela, nielenže jej perfektne padol do ruky, ale pocítila i príval neskutočnej sily, ktorý jej na okamih vyrazil dych. Akoby zrazu videla všetky farby jasnejšie a dokonca vnímala každú kvapku, ktorá sa premiestnila s malým čľupnutím. Až vtedy pochopila, o akej sile to Nath hovoril.

Už otvárala ústa, že sa mu zdôverí so svojimi pocitmi, keď zrazu začula kroky a hlas, ktorý by očakávala najmenej. 

„Prosím Yaz premysli si to ešte," Bryce k nej podišiel, čo najbližšie sa dalo, no dievčina ihneď ustúpila. Nepáčilo sa jej totiž, čo ukrýval jeho pohľad. 

„Vieš že ťa milujem," ignoroval dievčinin ústup a znepokojený pohľad. 

„O všetkom som povedal Lo." Prehovoril nakoniec, keď pochopil, že jeho zúfalé vyznania nepripútajú dostatočnú pozornosť. 

„A už je na ceste sem. Sama to chce Yaz, tak nebuď hlúpa a neobetuj sa pre nič."

„Prečo si to urobil?!" oči jej zahoreli hnevom, ktorý posilňovala aj energia meča. Avšak všetky slová boli už v tej chvíli zbytočné, pretože vodná hladina sa začala čeriť a dievčina pochopila, že túto scénu už kdesi videla. Vo svojom sne.