Život hore nohami

Kapitola 35. - Spomienky na chuť kávy

Snažím sa sústrediť na učenie, ale pohľad mi každých pár minút zabehne k hodinám. Lucia je dnes prvý raz s Ivkom celý deň sama. Vonku je krásne, na modrom nebi ani obláčik, tak dúfam, že malý sa vráti unavený a vybehaný. Len sa obávam, aby niekde nedostal úpal. Ale snáď mala toľko rozumu, aby zostali niekde v chládku a pili veľa vody.

Ďalšia kontrola ciferníka. Je takmer osem, už mali byť doma. O takomto čase býva Ivko okúpaný a navečeraný.

Potlačím nutkanie zavolať jej. Nechcem, aby si myslela, že jej neverím, alebo ju kontrolujem.

O štvrť na deväť konečne zazvoní zvonček. Vystrelím zo stoličky a bežím otvoriť.

„Psst," priloží si ukazovák na pery, „zaspal mi v káre cestou domov."

Nechcem ju karhať, pretože vyzerá hrozne nadšená, ale nemám z toho radosť. Nie je okúpaný, potrebuje prebaliť, takže ak sa mi zobudí pri vymieňaní plienky, akurát bude hodinu revať a treba ho ešte prezliecť do pyžama.

„Jedol?"

„Ešte nie. Chcela som ho doma nakŕmiť, ale zaspal," pokrčí plecami.

Fajn, takže tak či tak budem v noci vstávať, pretože bude treba zarábať mlieko. Dvíha sa vo mne zlosť.

„Aspoň ste mali pekný deň? Boli ste na ihrisku?" snažím sa upokojiť.

„Mali sme úžasný deň! Včera som si zabudla v práci peňaženku, tak som sa po ňu dnes vrátila. Akurát dokončovali fotenie nejakého reklamného produktu. Poprosila som kolegyňu, či by mi nenafotila Ivka. Ostali sme tam celé poobedie. Keď budú hotové fotky, odpadneš."

Prekvapene na ňu pozriem.

„Celé poobedie ste boli zavretí vnútri? Keď je takto pekne? Zajtra už má pršať."

„Ale, prosím ťa, veď ešte bude teplo," mávne rukou a vyzuje Ironmanovi topánky.

Zdvihnem ho na ruky, aby som ho preložil do postieľky.

„Prečo je taký špinavý?" začudujem sa, keď sa mi na tričku objaví hnedý fľak. Pošúcham Ivkovi líce. „To je mejkap?"

„Len trochu, aby sa na fotkách neleskol."

Mám čo robiť, aby som nezačal kričať.

„To nemyslíš vážne? Vieš, že má citlivú pokožku. Nepotrebujem, aby mal do rána vyrážky."

„Prečo si taký podráždený? Hlavne, že ty si otec roka. Pokiaľ viem, spával v koši na bielizeň a kočíkoval si ho v starom kráme, v ktorom sa vozilo bohviekoľko cigánskych detí. A mňa tu ideš poučovať? Je to aj moje dieťa."

„Vážne? A odkedy? Asi tak posledné dva mesiace, čo si sa uráčila omilostiť ho. Máš tráviť čas s ním a robiť veci pre neho, nie ho používať ako hračku, aby si si vyplnila popoludnie!"

Ivko sa pomrví a zamrnčí zo spánku. Srdce mi divoko bije, mám chuť vyletieť z kože.

„Pomôžem ti uložiť ho," ponúkne sa Lucia, akoby nič.

„Nie, vďaka, už si dnes urobila dosť. Postarám sa o neho."

Vyzerá urazená a nahnevaná.

„Ako chceš. Chcela som ti len dobre," zasyčí, otočí sa na opätku a zadupoce dolu schodmi.

Ako som si myslel, pri prebaľovaní a prezliekaní sa Ironman zobudí. Vždy mal mizerný spánok. Navyše ani dnes nebol na vzduchu, nie je vôbec unavený, takže mám o zábavu postarané. Začína ma bolieť hlava, čaká ma dlhá noc.

„Pôjdeme sa vyvetrať, lebo na zajtra hlásia búrky," poviem mu. Umyjem mu zvyšky mejkapu, prezlečiem ho a naložím ho káry. Len tak sa motáme po uliciach, vzduch je teplý a vlhký. Na rohu zbadám vysvietený nápis reťazca s kávou.

„Jednu potrebujem," zverím sa synovi a zamierim tam.

Všetky médiá propagujú, že láska sídli v srdci, ale podľa mňa to nie je pravda. Sídli o kus nižšie, pretože vždy, keď pozriem na Ivka, v žalúdku sa mi rozleje príjemné teplo. Keď mám o neho strach, skrúca mi vnútornosti. Aj teraz, keď za pultom zbadám Sašu, žalúdok mi urobí salto.

„Ahoj," pozdravím a usmievam sa ako idiot.

Zdvihne hlavu od kávovaru, chystá sa zdvorilo privítať zákazníka, ale úsmev jej zamrzne na tvári.

„Dobrý večer," pozdraví.

Dnu vojde ďalší zákazník a postaví sa za mňa do radu.

„Ako sa máš?" opýtam sa. „Nevedel som, že teraz pracuješ tu."

„Želáte si?" opäť sa usmeje, ale tentoraz je to len zdvorilý úsmev čašníčky, ktorý nesiaha až do očí.

„Áno, jednu veľkú s mliekom." Spomeniem si na náš bozk a na to, že chutila a voňala ako káva.

„Cukor?"

„Prosím."

Vráti sa ku kávovaru.

„Stretol som Janu, vyzerá, že je konečne v poriadku a hovorila..."

Postaví predo mňa papierový pohár plný kávy.

„Ešte niečo k tomu?"

Stiahne mi žalúdok. Je mi jasné, že sa so mnou nechce rozprávať. Ani sa jej nečudujem. Premýšľam nad tým, či by som sem vošiel, keby som vedel, že tu pracuje. Prídem na to, že asi áno. Potreboval som ju aspoň vidieť. Strašne mi chýba. Najmä v dni, ako je tento, keď sa na všetko cítim sám.

„Nie, to je všetko," poďakujem a položím jej na pult peniaze za kávu a slušné prepitné.

„Ďakujeme, že ste navštívili našu kaviareň. Príďte zas," odrecituje naučenú formulku, zhrnie mince do pokladne a obráti sa k zákazníkovi za mnou. Venuje mu profesionálny úsmev. „Želáte si?"

Vezmem si kávu, chvíľu postávam pri dverách, ale ani na mňa nepozrie. Vytlačím kočík von. Odrazu sa cítim ešte unavenejší, než keď som sem šiel. Odpijem si z kávy, nechám jej chuť rozplývať sa na jazyku, privriem oči a snažím sa privolať ďalšie spomienky na Sašu, pretože sú to jediné, čo mi zostalo.