Život hore nohami

Kapitola 36. - Nové priateľstvá

Predpoveď počasia sa nemýlila, od rána leje ako z krhly.

„Príde dnes Lucia na večeru?" opýta sa mama, keď sa stretneme v kuchyni pri raňajkách.

„Asi nie," zamumlem a postavím vodu na kávu.

„Asi alebo určite? Potrebujem to vedieť."

„Nevolal som ju, takže určite nie," odpoviem trochu podráždene.

„Vysvetlil by si mi, láskavo, prečo?" založí si ruky vbok. „Ja ťa nechápem, Samuel. Také milé dievča, a ako sa snaží! Je šikovná, má dobrú prácu... Čo ešte by si chcel?"

Myknem plecom a zaryto civiem na kanvicu s vodou. Nedokážem jej to vysvetliť.

„Neviem, na čo čakáš," pokrúti hlavou a začne utierať kuchynskú linku. „Je to Ivkova mama. Dokedy chcete žiť v takomto rozhádzanom vzťahu?"

Naskočí mi husia koža, začínam chápať, kam tým mieri.

„Chceš mi snáď naznačiť, že by som ju mal požiadať o ruku?"

„Čo iné? Mohli by ste bývať u nás, jeden človek navyše by sa sem už len zmestil. Alebo aj u Magulovcov, Luciin otec je tam predsa len sám a má dosť miesta."

Voda na kávu vrie, ale prešla ma na ňu chuť.

„Prepáč, mami, môžeme to dokončiť inokedy? Spomenul som si, že mám niečo súrne," ospravedlním sa a rýchlo vypadnem z kuchyne, aby som sa vyhol ďalším nepríjemným otázkam.

„Čo budeme robiť, kamoš?" pošteklím Ivka pod bradou, keď postávame pod strieškou pred vchodom a na chodníkoch sa tvoria široké mláky.

Ironman na mňa pochybovačne hľadí. Aj on je zvedavý, čo vymyslím v tomto psom počasí.

„Možno by sme mohli ísť do materského centra," navrhnem. Ešte nikdy sme tam neboli, pretože Ivko bol dosť malý, a navyše sa mi veľmi nechcelo tráviť dni medzi matkami, ktoré sa bavia len o varení a háčkovaní a ohovárajú manželov.

Roztiahnem dáždnik, prehodím igelit cez Ivkovu káru a prebehneme cez sídlisko do materského centra. Vnútri to bzučí ako v úli. Aj podľa topánok v šatni rozoznám, že dnes tu bude dosť plno.

„Naozaj tam chceš ísť?" opýtam sa ešte raz Ivka, keď nakuknem cez dvere do herne.

„Tam!" vykríkne Ironman nadšene, keď zbadá bazén s farebnými plastovými guľôčkami.

„Ako chceš, ale je to na tvoje riziko, jasné?"

Keď vojdeme dnu, mamičky sa po nás otočia a chvíľu si čosi šepkajú. Potom sa však vrátia k sledovaniu svojich usoplených ratolestí a je po senzácii. Ivko si veselo pchá do úst všetko, čo mu príde pod ruku.

„Len pomaly, kamoš. Vieš, koľko bacilov je tu?" mračím sa.

„Len ho nechaj, aspoň naberie imunitu," usmeje sa na mňa mladá mamička a posadí medzi guľôčky k Ironmanovi chlapčeka približne v jeho veku.

„Viem, ale teraz sa mi to veľmi nehodí, aby ochorel. O dva týždne maturujem," priznám sa. Nechcem si ani predstaviť, že by som zase celé noci nespal a zahodil aj opravný termín. To by som si už asi naozaj hodil mašľu.

„Trochu neskoro, nie?" nadvihne obočie. „Som už pár rokov zo školy, ale zdá sa mi, že maturity bývali na jar."

„Máte pravdu, ale idem na opravný termín. Prvý raz som to pokašľal."

„Takže teraz cez leto za trest strážiš brata?" uškrnie sa.

Podľa tepla plaziaceho sa mi po krku cítim, že sa červenám.

„Nie je to môj brat."

„Aha, tak strážiš niekomu v rodine alebo..." zarazí sa. „Prepáčte, neuvedomila som si. Navyše som vám začala tykať," ospravedlní sa.

„To nič, pokojne môžete. Som Samo," podám jej ruku.

„Žaneta," potrasie mi ňou.

„Koľko má váš malý rokov?" kývnem bradou k bazéniku. Zdá sa, že Ivko a ten druhý štupeľ si celkom rozumejú.

„Rok a štvrť. A tykaj mi, inak sa cítim stará."

„Aha, okej," odkašlem si. „Inak môj malý je rovnako starý. Možno boli spolu v pôrodnici."

„Prečo nie?" pokrčí plecom. „Možno som sa dokonca s tvojou ženou stretla na nejakých predpôrodných kurzoch. Kam chodila?"

Opäť pocítim horúčosť na krku.

„Lucia nenavštevovala žiadne kurzy. A nie je to moja žena."

„Druhý trapas," chrapľavo sa zasmeje. „Ešte jeden a máš u mňa pivo."

„Uf, už som sa bál, že ešte jedna nesprávna odpoveď, a pôjdeš na mňa žalovať vedúcej centra, aby ma vykázala," zavtipkujem.

„Ale čoby. Ak by mala vykázať každého, kto nie je z tradičnej rodiny, tak je to tu prázdne. Ja som napríklad rozvedená."

Zmätene pozriem na jej krpca.

„Tak skoro?"

„Nuž," pokrčí plecom, „nie každý chlap zvláda byť otcom."

Uvažujem nad tým, či vyjsť s pravdou von.

„A nie každá žena zvláda byť mamou," priznám napokon.

Žaneta nevyzerá šokovaná.

„Odišla od vás? Našla si iného?"

„To nie," zavrtím hlavou, „nikdy sme spolu neboli. Ivko bol... dosť neplánovaný a Lucia zo zdravotných dôvodov nemohla byť s nami. Až posledných pár mesiacov sa učí, ako byť mama, ale..."

Žaneta zamyslene prikývne.

„Nie je to ono," dopovie za mňa.

„Presne. Viem, že ho miluje, ale ako keby jej niektoré veci nedochádzali. Strávi s ním deň, robí s ním zábavné aktivity, ale potom mi do donesie, aby som sa o neho postaral. Akoby bola iba opatrovateľka alebo staršia sestra, nie mama. Všetka zodpovednosť je na mne a je to dosť únavné."

„Aj môj muž bola taký. Staral sa o neho, iba keď sme robili niečo, čo ho bavilo. Ale keď bol malý chorý, nezostal s ním doma ani raz. Ani v noci k nemu nevstal, pokiaľ som mu to neprikázala. Nerobil nič sám od seba. Tiež ma to ubíjalo. A neustále sme sa hádali."

„Tata!" preruší nás Ironman, ktorý ku mne naťahuje ruky a pýta sa von.

„Myslel som, že do materského centra chodia len večne namrzené matky troch detí, ktoré tu pletú a ohovárajú. Som rád, že som sa mýlil," usmejem sa na Žanetu.

„Nepletiem, ani neohováram," žmurkne na mňa a nakloní hlavu. Má vlasy po plecia zafarbené na čierno a sivé oči. Je celkom sympatická a dobre sa mi s ňou zhovára.

„Dúfam, že sa tu ešte niekedy stretneme," rozlúčim sa s ňou.

„To dúfam aj ja. A keby nie..." Z peňaženky vytiahne vizitku. „Chalani by sa mohli spolu zahrať."

Žaneta Spálová, kaderníčka a telefónne číslo.

„Ak sa budeš potrebovať porozprávať, hocikedy zavolaj," zakýva mi a ide si s malým skladať kocky.