Pravidlá hry

Lutheria Amarantha

Alex

Ráno svitlo jagavé. Slnko sa odrážalo od drobných kvapiek rosy na tráve a listoch. Prebudila som sa dolámaná a v hlave mi búšilo. Zo včerajšej noci som si pamätala pramálo. Usvedčila ma v tom aj Lucasova ruka prehodená krížom cez môj driek. Posadila som sa a vyklzla z jeho zovretia. Len čosi zamrmlal a prehodil sa na druhú stranu. Opatrne som ho preliezla a vytratila som sa von. Ponaťahovala som si svaly a vydala sa pohladať Kate. Ako som predpokladala sedela v ošetrovni a okolo seba mala kopy papierov. Na jeden čosi sústredene písala. Na čele mala vrásky a pod očami kruhy väčšie ako včera a také tmavé až vyzerali ako modriny. Nad ňou sa skláňal Yenker a díval sa čo robí. ,,Nazdar, Alex" prehodila len tak medzi rečou a ďalej sa venovala svojej práci. Netušila som ako ma mohla zbadať keď ani nezdvihla oči od papiera ale nechala som to tak. Yenker sa na mňa zadíval a pokynom hlavy ma pozdravil. Prišla som k nim. ,,Nejaké nové správy?" spýtala som sa. Kate zavrtela hlavou. Hrby papiera boli záznamy o priebehu choroby u pacientov. Niektoré mali na sebe červenou pečiatkou vyrazené MRTVY. Tie boli na jednej kope. Ďalšie boli o žijúcich pacientoch. ,,Kate, včera, skôr ako som omdlela, mi niečo napadlo." začala som. ,,Pacienti sú poväčšinou ak nie úplne všetci nejak spojený. Matka a dcér. Frajer a frajerka." Kate na mňa vrhala pohladu akoby som ušla z blázinca. ,,Kam tým mieriš?" spýtala sa. ,,No, pripomína mi to jednu vec ešte zo školy..." Do školy sa chodilo len do štrnástich rokov. Potom ak si chcel nájsť dobrú prácu chodil na kurzy čo bola obdoba vysokej školy. ,,V poslednom ročníku na zdravoťáckych hodinách..." Mala som zdravozné kurzy naviac lebo som chcela byť lekárka. ,,Učili sme sa o rastlinách a ich účinkoch." ,,Stále sa nechytám..." zmätene povedala Kate. ,,No je rastlinka ktorá by vysvetlila čo sa deje tu v osade. Rastie vo vode a celkovo je neškodná. Do vody vypúšťa látky ktoré su pre vodné živočichy neškodné. Ale problém nastáva ak sa zmiešajú zo slinami. Pre človeka ktorý sa tejto vody napil to ešte nie je katastrofa lebo účinky sa neprejavia a telo sa s nimi za pár dní vyrovná. Ale ak sa tieto látky zmiešajú s DNA iného človeka stávajú sa prudko toxické. Príznaky sedia. A keďže sú tu len páry, aspoň tak si myslím, choroba sa šíri medzi luďmi ktorý sa pobozkali. Ich DNA sa preplietlo a privodilo chorobu aj im aj človeku ktorého pobozkali. Kate už vieš na čo narážam..."  ,,Asi áno. Láskavá choroba. Nežná smrť. Lutheria Amarantha." ,,Presne. A ak si dobre spomínam príznaky lieči len jej kvet. Ale to bude trochu problém. Jej kvety rozkvitajú v noci a sú bioluminescenčné. Fosforeskujú v mesačnom svetle. Takže musíme počkať na noc..." Kate prikývla. ,,Yenker odkial beriete vodu?" obrátila sa Kate na Yenkera. ,,Z jazera za dedinou asi kilometr cesty." ,,Dobre, Alex, ty pôjdeš s Lucasom po kvety a ja pripravím všetko ostatné. Vyrazte hneď ako bude tma. Yenker ty poď so mnou. Musíš prehlásiť dočastný dištanc bozkávania sa." Pri tých slovách sa uškrnula. ,,A čo mám robiť ja?" spýtala som sa. Bolo skoré ráno a ja som mala pred sebou celý deň. Predstava, že sa mám flákať len tak ma deptala. ,,Ty...čo ja viem...niečo si vymysli!" povedala Kate a zmizla aj s Yenkerom. Osamela som. V liečebni bol pokoj. Väčšina ešte spala. Ticho ma ťažilo. V hlave som stále obracala Adama. Dnu vklzla jedna postava. Vlasy mal rozcuchané a v očiach ešte pozostatky spánku. ,,Nazdar, dračica. No o čo som prišiel?" ,,My ideme večer k jazeru. Hádam vieš kde to je a potom donesieme Kate to čo tam nájdeme. Mala by to byť rastlina ktorá svieti pri mesačnom svetle. Lutheria Amarantha alebo Nežná smrť." Lucas prikyvoval. Vyšli sme von a zamierili k jeho domu. ,,A musíme to urobiť práve my?" ,,Áno, ty lenivec." usmiala som sa a buchla som ho do ramena. Zatváril sa ubolene. ,,Chceš mi vyklbiť ruku. Au, moje ubožiatko, nič sa ti nestalo?" Prihováral sa svojej ruke a ublížene ju hladkal. Prepukla som do smiechu. Aj Lucas sa usmial. ,,Nie je nás málo na takú robotu?" spýtal sa ma a na tvári mu stále pohrával úsmev. ,,Je ale koho zoženieš keď mu povieš: Hej, namiesto toho aby si spal poď sa brodiť do vody po tme a zbierať rastlinky." ,,To je fakt. Ale za pokus to stojí. Zavolám domov?" ,,Domov?" neveriacky som naňho hladela. A čo som si myslela, že pobieha len tak po lesoch a spí v myších dierach? ,,Hej domov. Do Strediska." Obočie mi vyletelo až kamsi k vlasom. ,,Ty si zo Strediska?" vykríkla som. ,,No hej..." Priletela som k nemu. ,,Neprišla tam skupina ludí? Dnes, včera?" Bola som asi tri centimetre od jeho tváre. ,,Prišla. Včera poobede." Odstúpila som. V mojom vnútri horela nedočkavosť a nekontrolovatelné šťastie. ,,Bol medzi nimi tvoj frajer?" Prikývla som. ,,Tak vydrž." vytiahol mobil a vytočil číslo. Odišiel a s kýmsi hovoril. Môj Adam. Moja láska. Je v poriadku. Usmievala som sa ako blázon. Moja nálada dosiahla najvyššiu hranicu nadšenosti a to bolo len desať hodín rano. Lucas dovolal a vrátil sa ku mne. ,,Prídu pomôcť. Asi dvaja alebo traja." ,,Super!" nadšene som poskakovala a chichotala sa. ,,Čoho si si ligla?" pýtal sa ma Lucas. Zrazu sa mu blyslo v očiach a začal ma naháňať. Zo smiechom som pred ním utekala. Bol rýchlejší a takmer okamžite ma chytil. Zvalili sme sa na zem a on ma začal štekliť. ,,Lu...Lucas!" smiala som sa tak, že som nemohla ani hovoriť. ,,D..dosť!" kričala som. Lucas sa tiež smial ale prestal. Uchechtávajúc som sa posadila. Pomohol mi vstať. Oprášila som sa a spoločne sme vošli dnu. Deň som prerozprávala s Lucasom. ,,Tak a teraz mi povedz o tom tvojom Adamovi!" zavelil. Pohodlnejšie som sa usadila na stoličke. ,,Akoby som ti to povedala. On je proste on. Prišli sme spolu do DÓM-u a sádlo sme si. A ja som sa doňho rachla ako malá, chápeš? Proste je dokonalý. Chápavý, milý a tak všetko. Vždy tu je pre mňa. Navzájom sme si pomáhaly a chránili sa. Prepáč, hovorím ako baba..." ,,Šak aj si!" Zasmiala som sa. ,,Vidím, že sa ti naozaj páči. To je dobre." Pouškrnul sa na mňa. Deň sa preklenul do večera. Na oblohe sa zjavila prvá hviezda. ,,Poďme," vstal Lucas a vyšiel von. Ja som šla za ním. ,,K jazeru je to kilometer. Ale niekde v polovici sa k nám pridajú ostatný." Na perách mu ihral úsmev. ,,Čo sa škeríš, hnusáčik?" spýtala som sa ho. ,,Hnusáčik?" ,,No robil si mi zle, tak hnusáčik?" ,,Kedy som ti ja robil zle?" ,,Keď si ma šteklil." ,,Hej? No počkaj..." Začala som trieliť a on za mnou. V kuse som sa obzerala a smiala som sa na plné pecky. No odrazu som vrástla do zeme. Oproti nám išli dvaja ludia a rozprávali sa. Ten uvolnený krok. To držanie tela. ,,Adam!" skríkla som. Pozrel sa mojím smerom a v tú chvílu sme sa obaja rozbehli. Vzdialenosť medzi nami som prekonala za sekundu. Vrhla som sa na Adama a ten ma strhol do svojho medvedieho objatia. ,,Adam...tak si mi chýbal...môj Adam..." vdychovala som jeho vôňu, tak známu až som ju pokladala za svoju. ,,Alex...kráska..." šepkal mi do ucha. Tisol si ma k sebe. Odrazu si ma odtrhol od tela a naše pery spojil v jednom vševraviacom bozku. Bol to najvášnivejší a najvýrečnejší bozk aký sme si kedy dali. Keď sme sa odtiahli jeho oči boli temné a ja som dobre vedela, že ak by sme boli samy skončilo by sa to inak. ,,Uhm...uhm" ozvalo sa spoza nás. Lucas tam stál aj s tým druhým a škerili sa na nás. Cítila som ako sa mi do líc nahrnula krv. Lucas videl ako mi je trápne tak to ďalej neriešil. ,,Dračica a jej chalan hýbte sa. Noc je pomerne krátka." A vyrazili pred nás. ,,Dračica?" Adam na mňa vrhol spýtavý pohlad. Len som pokrútila hlavou a vykročila som za Lucasom. Adam ma dohonil a chytil ma za ruku. Spoločne sme došli k jazeru. Voda bola temná ale na jej hladine sa pohojdával hustý zelený porast. ,,Musíme počkať kým výde mesiac." povedala som Adamovi. Oprela som sa oňho. Mraky sa rozostúpili a pás mesačného svetla sa zaligotal na hladine. Chvílu sa nič nedialo. No o chvílu začalo jazero svietiť. Každý drobný kvietok ukázal svoju krásu a zasvietil bielym svetlom. ,,To je ono. Poďme." šepla som Adamovi. Spolu sme vošli do jazera. Trhlo ma keď som sa dotkla studenej vody. ,,V poriadku?" spýtal sa ma Adam. ,,Jasné." povedala som. Všetci sme vklzli do vody a začali otrhávať kvietky a nosiť ich na breh. Prvé razy to bolo v pohode. No potom keď nám zima začala prenikať do špiku kostí bežná robota sa stala namáhavou. Svaly mi zdreveneli a ruky som si už ani necítila no i presto som sa stále zanárala do temnej a studenej vody. Adam ma po očku sledoval.

Adam

Voda bola studená. Moje telo sa skalopevne snažilo vytvoriť dostatok tepla aby som sa nedrkotal ako osika. Alex na tom tiež nebola najlepšie. Pery mala modré a pokožku smrtelne bielu. Ale toto sme museli doriešiť. Zrazu som započul člapnutie akoby niečo väčšie padlo do vody. Obzrel som sa ale nič som nevidel. No z druhej strany sa ozval krik. Bol to chlapec ktorí sem prišiel s Alex. Najprv mi jeho slová nedávali zmysel ale potom som ich rozlúštil. Hnal sa ku stredu jazera ako zmyslov zbavený. ,,Alex! Alex! Vytiahnite ju, niekto! Do paže! Alex!" Nikto ho nechápal. Až vtedy mi došlo, že Alex tu nevidím. Žilami sa mi prehnala panika a hrôza. V momente som aj ja letel a kričal. ,,Alex je pod vodou! Preboha Alex!" jačal som. Andrew, ten čo so mnou prišiel sa tiež rozbehol. Alexin kamoš sa vrhol pod vodu a na moment nám zmizol z dohladu. Hneď sa vynoril len aby nám zdelil, že Alex nevidí. A načo mi je to vedieť?! Nech mi povie keď ju uvidí, dočerta! Zas sa zanoril. Hladina sa ustálila a ja som čakal v napätom tichu. Najprv som zbadal nepatrný záchvev na hladine a potom jeho hlavu. Vedla nej sa vynorila aj ďalšia hlava. Alexina. Plával s ňou k brehu. Rýcho som sa za ním ponáhlal. Vytiahol ju na breh. Bola biela a nejavila známky života. ,,Zapchaj jej nos. Keď ti poviem dáš jej umelé dýchanie!" povedal mi zjavne rozhodený a začal masáž srdca. Po tridsiatich stlačeniach mi dal pokyn a ja som Alex predal svoj dych života.