Život hore nohami

Kapitola 38. - Kardinálny prešľap

„Chápeš, že som to celé pohnojil? Ako môžem byť taký totálny spoločenský chrapúň?" sypem si popol na hlavu, keď sa v piatok stretnem so Žanetou. „Lucii som na to skočil a zožral som jej to aj s navijakom. Ona je proste kráľovná drámy, ako sa snažila všetko zvaliť na to, že vyrástla bez mamy. A po celý čas bola na tom Saša rovnako, možno dokonca horšie. Jej mama ju opustila, a nie kvôli depresii, ale kvôli inému chlapovi, rozumieš tomu?"

Žaneta kráča vedľa mňa a občas pozrie do výkladu, aby skontrolovala, ako vyzerá. Potrasie kabelkou a vyloví z nej škatuľku cigariet.

„Ty fajčíš?" opýtam sa ako idiot, keď si zapáli.

„Prekáža ti to?" Pri reči jej cigareta poskakuje v kútiku úst.

„Ani nie, len som myslel, že keď máš malého..."

„Ako som povedala – to, že máš dieťa, neznamená, že musíš prestať byť sám sebou. Jasné, že nefajčím pred ním, ale keď som sama..." pokrčí plecom a vyfúkne obláčik dymu.

Vonku je teplá letná noc, z podnikov sa ozýva hudba a smiech. Pripadám si ako v inom svete. Už si ani nepamätám, kedy som bol naposledy v meste bez Ivka. Neustále sa obzerám, či som niekde nezabudol káru, automaticky si chytám plece, cez ktoré nosievam prehodenú tašku s plienkami a čajom pre malého.

„Ako sa cítiš?" opýta sa Žaneta, keď si všimne, že som trochu nesvoj.

„Mám strach. Myslím len na to, že by som rád zavolal Lucii, či je Ivko v poriadku a či mu nechýbam. Je mi smutno, keď si spomeniem na to, že dnes bude prvý raz spať bezo mňa. Je hrozne maličký, možno je na to priskoro."

Žaneta sa chrapľavo zasmeje.

„Nesmieš toľko premýšľať."

Tentoraz sa schuti zasmejem ja.

„Povedala som niečo smiešne?"

„Veľmi. Celý život mi ľudia tvrdili, že málo premýšľam. Vraj konám zbrklo a neuvážene."

Prechádzame okolo kaviarne, kde pracuje Saša. Naprázdno preglgnem a nakuknem dnu cez výklad. Nie je tam.

„Máš chuť na kávu?"

„Ani nie, len som niekoho hľadal."

„Aj som sa čudovala, že si doteraz nikoho nespomínal. Si celkom zlatý, asi nemáš núdzu o dievčatá."

Občas ma zarazí, aká je Žaneta otvorená. Nič pre ňu nie je tabu.

„Nie je to celkom tak. Kým bola Lucia mimo obraz, niekoho som stretol, ale nemalo to šancu. Nemôžem nikoho nútiť, aby v devätnástich všetko zahodil a bol s chalanom, ktorý má rodinu. Teda aspoň syna," opravím sa rýchlo.

„A nútil si ju?"

„Nie, nevyzerala, že by jej niečo z toho prekážalo. Saša je... iná. Nedokážem to vysvetliť. Dospelejšia ako dievčatá v jej veku. Zodpovedná. Krásna. Bolo mi s ňou dobre. Všetko sa mi zdalo zvládnuteľné. Ale mama vravela, že to voči nej nie je fér. Ani voči Ivkovi alebo Lucii."

„No hej, podľa popisu sa k tebe hodí. Ani ty mi nepripadáš ako obyčajný tínedžer."

„To má byť pochvala?"

„Samozrejme."

„Tak teda vďaka."

Zapadneme do malého baru v centre.

„Dve vodky," objedná Žaneta.

„Neblázni, nebudeme predsa do seba liať tvrdé," bránim sa.