*A posledné, čo vidím je jeho približujúca sa semiška*
"Louis!" V ústach cítim odpornú chuť hrdze, tekutinou sa doslova dusím. Až neskôr medzi zubami zacítim čosi ako kamienok, prehodím di to na jazyk. ZUB?! Okamžite sa prevrátim na bok, aby som všetko povypľúval. A keď vedľa seba zbadám vystrašeného Nialla, vtedy už infarktujem a modlím sa, nech je to len nočná mora.
"Nedotýkaj sa ma!" Bachnem mu po priblížujúcej sa ruke, neskôr zistím, že druhú má už nejaký čas položenú na mojom stehne.
"Klídek, prosím!" Vrtím sa, kým si neuvedomí, že sa s ním naozaj netúžim baviť. "Louis, prosím, zlatko. Miláčik, musíš mi to odpustiť!"
Oči mi napriek bolesti skoro vypadnú, tak ich vytriešťam. Aké pomenovanie si dovoľuje mi dávať?! Ja už nemusím nič! Ježiš, bok som taký naivný aj pred tým? Skutočne toto so mnou robil celé mesiace? Pekne ma oslovil a ja som odpustil? Hah, lenže Diabol stvoril nového Louisa, čo neodpúšťa... stvoril zviera.
"Vypadni! A ešte raz sa ma dotkneš, neručím za seba!" Pera sa mi každým slovom viac natrhne ako aj obočie pri menení polohy. Vyzerám zle?
"Ty tomu nechápeš! Keby ťa nechám, zabil by nás všetkých!" Slzy mu stekajú po tvári dlhší čas, ibaže mne je to fakt jedno. Ak by aj boli úprimné, mal sa postaviť strachu! Mal urobiť hocičo preto, aby som sa dostal z tejto hrobky! "Nečakám, že mi odpus-"
"Veru, nečakaj." Skočím mu do reči, na čo sa plne rozplače.
Aj ja som plakal, keď som sa tu ocitol a mučili ma. Keď som naňho spomínal, aby mi bolo lepšie, aj keď mi bolo oznámené, že som tu práve kvôli nemu. Ale najviac som každý jeden deň s ním ľutoval, ako som ho uvidel a on bez milosti vystrelil.
"Louis, prosím!" Zas sa ku mne hádže, usiluje sa ma bársako dotknúť. Preto vystrelím na nohy a bežím ku kovovým dverám. Mám u riti Diabla, Niall tu nemá čo robiť! "Louis!" Približujúci sa hlas naďalej ignorujem, rýchlo sa dostávam za dvere a stihnem za sebou otočiť páčkou, aby sa zamkli. Vtedy začne poriadne treskať päsťami, aby som odomkal a vrieska moje meno spoločne so vzlykmi.
S prstami vo vlasoch sa po železe zosuniem k zemi. Plačem od fyzického i psychického vyčerpania, aj keď navonok sa fakt snažím! Nie som tip človeka, čo veľa znesie a toti je už kurva za mojimi hranicami zúfalosti. Keby len môžem na sekundu zazrieť matkinu ustaranú tvár... ešte väčšmi mnou zatrasú vzlyky.
"Tomlinson, prosím ťa, postav sa a nehraj padavku." Kuknem ku Liamovi.
"Ja sa na ňu nehrá." Šepnem, pri čom ma dvíha zo zeme a vyhadzuje si ma do náručia. Aj pre neho som taký ľahký?
"Vypadni, Horan!" Vyštekne Liam, na čo nepočuť žiaden odporujúci hlas, som za to nesmierne vďačný. Uloží ma na handry, ktoré sú pre mňa posteľou a prikryje paplónom. "Vyzeráš ako boxovacie vreco, len v ľudskej podobe."
"Cítil som sa tak." Opäť zaplačem, keďže mi vyrazil zub. Aspoň že len ten vedľa špicáku, chvalabohu.
"Donesiem ti nejaké prášky proti bolesti a na spanie, okay?"
"Prečo to robíš?" Naozaj... nikdy sa nestaral.
"Požiadal ma o to." A potom odchádza. Iste, nechce sa o tom baviť a viac potápať šéfa, mne je to fuk tiež! Najprv ma bije do nemoty, neskôr im káže, aby sa o mňa starali! Fakt psychopat, už nesmiem dovoliť podvoliť sa mu!
Viem, krátka časť, ale píšem na mobile a už nevlaadzem :-D nebojte sa, čoskoro pridám ďalšie
Isteže nezabúdam poďakovať za votes a... komenty!!! :3 :-D milujem :-*
Enjoy! :)
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
