Život hore nohami

Kapitola 41. - Nový Samo

Som pripravený na misiu. S peniazmi vo vrecku sa bezcieľne motám po nákupnom centre ako bezdomovec po železničnej stanici o jednej nadránom. Nevyskúšal som si ani jeden oblek, hoci som ich určite videl aspoň tony. Načo vyhodiť toľko eur za niečo, čo si oblečiem iba jedenkrát? V hlave sa mi vynorí Kopáčková a jej stisnuté pery. Prehodnotím svoj postreh. Možno si ho oblečiem ešte dvakrát, keď k nej vo februári poklusám na ďalší pokus.

Napokon to vzdám. Vyjdem von a posadím sa na lavičku v meste. Je takmer koniec augusta, leto akosi rýchlo utieklo. Slnko mi praží na hlavu. Prehrabnem si vlasy, ktoré mi okamžite ako záclona padnú späť do očí. Potiahnem sa za kučeru. Vyrovnaná mi siaha takmer po plecia. Je načase s tým niečo urobiť.

Poobzerám sa a na rohu zbadám malé kaderníctvo. Vojdem dnu. Poskladám sa na tvrdú stoličku v čakárni a počúvam klebetenie žien pred zrkadlom.

„Čo to bude?" opýta sa o chvíľu dievča, ktoré vyzerá tak na dvanásť rokov.

„Rád by som sa dal ostrihať," odpoviem neisto.

„Nech sa páči," ukáže na voľné kreslo.

Rád by som jej povedal, že pokojne počkám na niekoho staršieho, ale netrúfnem si, pretože v ruke drží veľké nožnice a na tvári má šialený pohľad. Nasúkam sa do kresla a sťažka prehltnem.

„Ako to chcete?" pozrie na mňa v zrkadle.

„Čo najkratšie."

Trochu sa jej rozšíria oči.

„Ste si istý? Máte husté zdravé vlasy..."

„Som si istý," preruším ju. „Nakrátko."

Pokrčí plecami v štýle „ak chceš vyzerať ako debil, nie je to môj problém" a vymení nožnice za strojček.

„Asi takto?" ukáže medzi palcom a ukazovákom dvojcentimetrovú medzeru.

„Môže byť," prikývnem a sledujem, ako mi s chuťou zaborí mašinku do porastu na hlave. Vlasy vpredu mám vyťahané od slnka a celkom biele, kučery vzadu sú tmavšie a karamelové. Strojček bzučí a pod nohami sa mi začína zbierať slušná kôpka vlasov. Keď skončí, opráši mi krk štetkou a do ruky vezme zelenú gebuzinu.

„Ďakujem, to nebude treba," zastavím ju.

Konečne na seba pozriem v zrkadle. Je to nezvyk, akoby tá tvár ani nepatrila mne. Rukou si prejdem po koberci, ktorý mi zostal na hlave. Vlasy sú na dotyk drsné a pichľavé, strojček zanechal ostré hrany.

„Čoskoro trochu podrastú a začnú sa zase kučeraviť," povie rýchlo kaderníčka, pretože si zrejme myslí, že už to ľutujem a nezaplatím jej.

„Na tom nezáleží, takto je to fajn," usmejem sa na ňu povzbudivo a nechám jej slušné prepitné, hoci ma mrzí, že je to z peňazí rodičov. Odkedy som však videl, ako Saša v kaviarni musí pendlovať, nikdy odnikiaľ neodídem bez prepitného.

Vyjdem von a cítim sa lepšie. Vlasy sa mi už nelepia na krk, nepotím sa. Poobzerám sa, čo ďalej.

„Určite tu niekde bol," mrmlem si pod nos, keď kráčam po ulici a naťahujem krk, aby som videl nápisy na obchodoch. Zastanem pred second-handom.

„Presne to, čo potrebujem," poviem si opäť sám pre seba a vojdem dnu.

Vždy som si predstavoval sekáče ako tmavé smradľavé miesta, kde sa to hemží sockami, ale som prekvapený. Obchod je veľký a svetlý, hoci musím priznať, že trochu páchne starinou a naftalínom a chemickou čistiarňou. Vyhľadám stojan s oblekmi. Väčšina z nich vyzerá, akoby v nich mal byť niekto pochovaný, ale na počudovanie nájdem zopár kusov, ktoré vyzerajú takmer nenosené a dokonca značkové. Nepodarí sa mi nájsť nohavice a sako z jednej série, ale na tom predsa nezáleží. Vyskúšam si čierne gate s manžetami na spodku a tmavosivé sako s tenkými pásikmi. Ak si k tomu požičiam otcovu modrú košeľu a úzku čiernu kravatu, bude to vyzerať dobre. Keď platím, uškrniem sa. Aj s kaderníčkou a čistiarňou ma to vyšlo iba zlomok toho, čo by ma stál nový oblek. Mama sa poteší, aspoň jej zostane viac na potraviny. Aj tak sa cítim posledných pár mesiacov ako príživník.