Život hore nohami

Kapitola 43. - Maturita na druhý pokus

Jedenásteho septembra to u nás vyzerá ako na pohrebe. Som navlečený v obleku, Lucia stojí vo dverách s umrnčaným Ivkom na rukách a mama mi upravuje kravatu a plače. Mala pravdu, vo vlnenom saku sa potím ako somár v kufri.

„Mami, nejdem na vojnu," snažím sa ju upokojiť, hoci je to trochu zvrátené. Nemal by som ja byť ten, ktorého povzbudzujú?

Prikývne a osuší si slzy.

„Máš všetko? Občiansky, projekt, kartotečné lístky..." vymenúva a zároveň kontroluje, či som si tentoraz zase niečo nezabudol.

„Mám a naozaj už musím utekať, lebo prídem neskoro," podupkávam v čiernych tvrdých poltopánkach.

„Veľa šťastia," zaželá mi Lucia. „Zamávaj tatinkovi," zdvihne Ironmanovu bacuľatú ruku a pokýva ňou vo vzduchu.

„Vďaka," usmejem sa a nahmatám vo vrecku klaunský gombík. Je to, akoby mi aj Saša zaželala úspech.

Pred triedou stojím sám. Zdá sa, že som jediný, kto neurobil zo slovenčiny. Napodiv nie som vôbec nervózny. Nič horšie, než čo sa mi stalo v apríli, ma už nečaká. Pre istotu skontrolujem občiansky po tisíci raz, ale stále je vo vrecku. Sadnem si na stoličku a vylovím z vrecka druhý gombík. Je veľký a v septembrovom slnku sa jasne leskne.

„Pán Kulich," zavolá ma triedna dovnútra.

Postavím sa, aby som si zapol sako. Všimnem si, že sa mi rozopol zips na nohaviciach.

„Kruci," zanadávam potichu a dúfam, že si to triedna nevšimla.

Sekundu počkám, kým zmizne v triede a rýchlo potiahnem. Bežec zipsu mi zostane v ruke a nohavice sú naďalej rozopnuté.

Na moment som celkom paralyzovaný. Toto nie je náhoda. Toto je jasný znak vesmíru, že mi ukazuje vztýčený prostredník. Nemôžem urobiť vôbec nič.

„Pán Kulich!" zakričí na mňa triedna znútra.

Horúčkovito zvažujem svoje možnosti. Ísť dnu s rozopnutým rázporkom a dúfať, že mi v niektorom momente nebude vidno trenky, ktoré sú... rýchlo pozriem dolu... jasno červené. Rýchlo to zavrhnem. Mohol by som si vyzliecť sako a niesť ho zložené v ruke pred sebou, ale to by so mnou rýchlo vyrazili dvere, pretože predsedníčka si potrpí na etiketu. Jediné, čo môžem urobiť, ak nechcem vyzerať ako úchyl, je vykasať si košeľu z nohavíc a nechať ju voľne visieť cez nohavice.

Vojdem dnu a triedna od prekvapenia vyvalí oči. Neisto pozrie na predsedníčku, potom späť na mňa a nadvihne obočie. Zahanbene si prihladím cípy košele, ktoré pokrčené trčia spod saka a málinko nadvihne plece. Za toto fakt nemôžem.

„Takže, pán... Kulich," vezme si predsedníčka podávaný občiansky a preskúma moju fotku. „Dnes ste si nič nezabudli?" uškrnie sa. Vyzerá ako ropucha.

Nasucho prehltnem, až ma zabolí v hrdle.

„Nech sa páči, vytiahnite si," mávne nad žetónmi s číslami otázok ako kúzelníčka, ktorá mi predvádza ohromný trik.

Ľavou rukou žmolím vo vrecku strieborný gombík, pravou krúžim nad žetónmi. Privriem oči a jeden si vyberiem.

„Číslo?" opýta sa predsedníčka.

Otvorím oči. Ruka sa mi tak príšerne trasie, že mi žetón vypadne a rozkotúľa sa po dlážke. Triedna nahlas zastoná.

„Prepáčte," začervenám sa a pustím sa ho naháňať. Po celý čas myslím na to, aby mi červené trenky nevykukli z rázporku. Moja tvár horí ako moje trenky.

Konečne chytím žetón a obrátim ho tak, aby predsedníčka videla.

„Realizmus," zavrčí a ja neviem, či sa mám hystericky smiať alebo od úľavy rozplakať. Kukučín. Mohol by som o ňom rozprávať celé hodiny. V duchu vyslovím vďaku gombíku v mojom vrecku.

„Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr..." Ani sa nemusím veľmi sústreďovať na to, čo mi prúdi z úst, rozprávam automaticky a bez zaváhaní. Úsmev triednej sa s každým slovom rozširuje, až kým sa spokojne neoprie na stoličke a nevydýchne. Som za vodou.

„Dnešná odpoveď bola rozhodne lepšia ako tá posledná, ale vzhľadom na vaše známky za uplynulé štyri roky a aprílové vystúpenie vám nemôžem dať lepšiu známku ako dobrý," zakváka ropucha, keď mi s kyslým úsmevom oznamuje výslednú známku. Triedna na mňa ľútostivo pozrie a nadvihne ramená, ale nezáleží na tom. Trojka je fajn, trojka znamená, že som prešiel.

Kopáčková zrejme prežila pekné leto, pretože je opálená, každú chvíľu kontroluje mobil a neprítomne prikyvuje na odbornej zložke. Projekt si len zbežne prezrie. Dnes nemá ani notes.

„Gratulujem," potrasie mi rukou. Až potom si všimne moju pokrčenú a nezastrčenú košeľu.

„Vždy musíte vytŕčať z radu?" povie chladne.

Potlačím úškrn a v duchu sa teším, že mi nevytŕča nič iné.

Pred školou hodím projekt do kontajnera. Automaticky nakuknem dnu, či tam neuvidím niečo zaujímavé. Zastanem. Opäť rukou našmátram gombík vo vrecku, ktorý mi priniesol šťastie. Spomeniem si na Sašu, ako sa musí cítiť, keď vie, že Jana chce bývať s frajerom a ona im stojí v ceste.

Namiesto doľava zamierim na križovatke doprava k Sašinmu činžiaku. Nájdem na schránke jej priezvisko a pretlačím cez otvor strieborný gombík.