Prisoner

26.

*Rýchlo si ľahnem pod paplón a vyhrniem si ho nad hlavu, síce sa mi ťažko dýcha, neberiem na to ohľad. Zrýchlený dych sa maximálnou rýchlosťou mení na povzdychy až vzlyky. Nedokážem prestať, vynárajú sa obrazy matky a sestier. Spolužiakov, priateľov, známych a neznámych. Pera sa vyše trhá, tvár mám v ohni, až zo mňa nie je strhnutý paplón. Vtedy kričím, bojím sa Zayna, že ma opätovne zbije!*

„Kurva Louis!" Niall? Prestanem sa vzpierať a snažím sa nájsť tú tvár.

„N-Niall, prečo zhasli svetlá?"

„Praskla žiarovka." Vysvetlí. Bože, to ako fakt?

„N-Naozaj?" Až sa vyškerím, tak ma potešil!

„Volá ťa pán, čo si zas spravil?"

Volá? A kam? Ozaj – vybitá žiarovka. Vypadnem z tejto miestnosti a už sa nikdy nevrátim! Možno po tom, keď tu bude aspoň troška svetla. Kráčame v tichosti sťa cudzí ľudia, akoby nič z minulosti nebola pravda. Tie dotyky, jemnosti, vášeň. Chlap vedľa mňa, čo ma odpanil sa len sťažka kukne, nie žeby som po tom extra sníval, ibaže... Takto som si to nepredstavoval.

„Prosím, kvôli mne, dávaj si pozor na jazyk." Šepne s úprimnými očami, hah – on a úprimnosť mi nejako nejde dokopy.

„Neboj sa." Ani sa nesnažím o milý hlas, všetko je len a len jeho chyba! Pravdepodobne zo mňa vycíti znechutenosť a hodí spiatočku, ja zostávam pred dverami, za ktorými je Diabol. Čo chce tento krát? Zhlboka sa nadýchnem, stlačím kľučku, pootvorím a jediný pohľad stačí k tomu, aby som znovu zatvoril. Je drbnutý?

„Poď sem!" Ja už tie dvere kurva neotvorím! Aj tak sa usmejem jak...debil a opriem sa chrbtom o stenu naproti. „Kurva!" zanadáva – nie mne, hádam prvýkrát. Rozcabrí dvere a bez ďalších okolkov ma vtiahne dnu s tým, že ma hodí na posteľ, kde si pred chvíľou robil dobre. „Zas neposlúchaš?!"

„Nie je mi dobre." Odseknem na mäkunkom vyvoňanom matraci.

„No, tá pera nevyzerá dobre." Vďaka tebe. „Čo za to, ak ti to Liam znovu zašije?" Zvalí sa vedľa mňa. Toto celé sa mi zdá divné. Keď som mu sem vlietol naposledy takmer ma zabil a to doslova. A momentálne tu dokonca ležím na jeho žiadosť! Ozaj! Ja som zabudol, že je psychopat, to všetko vysvetľuje.

Z myšlienok ma prebudia jeho pery na krku, ako ma bozkáva a jemne pokožku vťahuje do seba, akoby si poťahoval z cigarety. Trošku ma to rozptýli a nepremýšľam nad bolesťou. Rukou si ma ku sebe pritiahne bližšie, len tak-tak že na ňom neležím. Možno nechcem byť jeho štetka, ale jednu vec som uvedomil – môže mi pobyt tu aspoň nepatrne spríjemniť.

„Dotýkaj sa ma." Zastoná a ja? Vytreštím okále na plafón, nevediac čo robiť. Nakoniec sa rozhodnem pre jemné šteklenie ho na krku, druhou rukou mu prechádzam po chrbte, on ide s perami už na hruď. Ježiš, tá chuť ho odtlačiť a spraviť mu niečo zlé! „Kurvička, čo je s tebou?" So všetkým prestane, stále nahý si sadne do tureckého sedu, vďakabohu sa zakryje.

„Mám nehorázne bolesti." Neklamem.

„Kde?" Ty kokos! Jeden, dva, tri, štyri...

„Mám natrhnutú peru, pane." Šepnem, div nepretočím očami.

„Jáááj," začne sa smiať, pri tom z nočného stolíka vezme mobil, niečo dlhú chvíľu ťuká. Spozorujem tmavozelené tapety, kopu jeho oblečenia, tmavý drevený nábytok. Žiaden kameň či oceľ, aj tak mi to pripadá chladné. Čiste Diablov štýl. „Dovolil som sa ti obzerať?" Práve sledujem dvere do kúpeľne. Mám si pýtať povolenie na kukanie sa, je mimo?

„Nie, pane."

„Stále ma v myšlienkach voláš Diabol?" Odvrátim sa od neho červený po uši. Zas to musí vyťahovať?! Akcia na reakciu je jasná – pošahaný rehot. Znovu si ľahne vedľa mňa, prisunie sa a poukáže na nahé prso, položím si tam teda hlavu.

„Je to nejaký trik, však?" Len šepkám, toto nie je on, pred hodinou sa pekne vyfarbil a teraz len chce, aby som si o ňom myslel čosi pekné a potom mi zmarí predstavy.

„Prečo si to myslíš? Vlastne ma to ani nezaujíma," A máme to tu! „Nie som Diabol, Louis." Och, vážne?! Kto by to bol povedal? „Som Anjel." Nevydržím to a kuknem na jeho mimiku, jasné že sa usmieva, aj ja sa teda. „Tá pera naozaj nevyzerá dobre."

„Viem a to som sa nevidel v zrkadle."

„Zaynovi som dal trest, hádaj aký?" Bez prerušenia očného kontaktu myknem plecom. „Poslal som ho do druhého rajónu. Mal som to urobiť hneď." Už sa idem priblížiť ku jeho... ehm, nie škaredej tvári a rozletia sa dvere, obaja až podskočíme.

„Liam ty kokot!"

„Šéfe prepáčte, ale nedalo sa inak, mám plné ruky." Hah, ten chudák hovorí pravdu. V nemom úžase pozorujem, čo hodí na posteľ. Lekárnička, taška, podnos s injekciami.

Hádam pol hodinu mi opätovne zašíva peru, ibaže injekcia proti bolesti pomohla natoľko, že zaspávam. Diabol ma sem tam osloví, či som v pohode, na čo opilo prikývnem.

„Kurvička," Pootočím hlavu ku nemu, usmieva sa od ucha k uchu, som totálne mimo. Či chcem alebo nie, nedá sa premýšľať triezvo, preto sa hodím bližšie k nemu a potiahnem ho za vlasy ku svojím perám. „Máš to zašité," šepne s ďalším úškrnom. „Teraz spi." A ja bez námietok poslúchnem.

***

„Harry nechcem ti do toho nič hovoriť, lenže najprv oblečenie, neskôr knihy a teraz toto? Nie je toho trochu dosť?" Harry? 

„Liam, nestaraj sa do mňa! Nevieš o ňom vôbec nič!"

„Ale to ty tiež!" 

    Vtedysa dvere zabuchnú, pootvorím zdesene oči. Počul som práve to, čo som nemal?Diabol sa volá Harry? 

Jop, Diabol sa volá Harry, konečne sa to Louis dozvedel :D Baby tieto dni píšem o dušu hlavne túto poviedku :D Bude sa ale vyvíjať trochu inak, než som predpokladala :D Hádam sa vám bude pačiť, ale to si ešte pár dielov počkáte :D

DIky za votes! :**