Život hore nohami

Kapitola 46. - Potreboval som vyvenčiť psa

Nebol som tu celé roky, snáď od puberty, a odrazu ma to strašne zamrzí. Kedysi som dedka miloval. Sedával som mu pri nohách, kým mi rozprával všelijaké príbehy, rád som sa díval, ako doma majstroval a často ma nechal zničiť celkom funkčné veci, len aby som sa mohol pozrieť, čo je vnútri v nich. Čím ďalej, tým viac začínam neznášať chalana, na ktorého som vyrástol.

Rozhliadnem sa po malom byte. Teraz tu po dedkovi nezostalo ani stopy. Študentky si na steny navešali plagáty, kúpeľňa vonia po ženskej kozmetike a linoleum v kuchyni je celkom vydraté. Chvíľu potrvá, kým sa mi to tu podarí dať do poriadku. Budem musieť poprosiť otca a Riša, aby mi pomohli vyniesť staré koberce.

Ironman sa veselo preháňa po prázdnom byte. Je tu ticho a pokoj. Posadím sa do staručkého kresla, ktoré pod mojou váhou zavŕzga. Naozaj by sa mi páčilo bývať tu. Rozprávať Ironmanovi príbehy a majstrovať s ním a učiť ho. Snažím sa predstaviť si, ako by do tohto scenára zapadla Lucia, ale nedokážem to. Celé dni by som počúval len o závesoch a novej umývačke. Ibaže ak tu nebude bývať ona, nebudeme ani my. Mama s otcom sa zatnú a radšej byt predajú alebo opäť prenajmú.

„Tata," doletí ku mne Ironman a štrngá kľúčmi.

„Kamoš, kde si to našiel? Dávaj pozor, nesmieš ich stratiť," postrapatím mu vlasy.

Vezmem od neho zväzok, na ktorom sú okrem kľúčov od bytu ešte ďalšie dva.

„Tento je od pivnice a tento..." snažím sa rozpomenúť si, od čoho by mohol byť. Práčovňa? Kotolňa? „Garáž," napadne mi konečne. Zámok bude hrdzavý, pretože dedko nikdy nemal auto a garáž nepoužíval. Prečo ju naši neprenajali nejakým susedom? Už roky je tu problém s parkovacími miestami, ľudia by radi zaplatili a súkromné miestečko.

„Tak poď, pozrieme poklady v pivnici," vezmem Ironmana za ruku a zvezieme sa výťahom do suterénu. Očakávam iba spleť pavučín a otravu na myši, kým sa predierame spleťou tmavých chodieb a popamäti hľadám dedkovu pivnicu. Konečne ju nájdem. Kľúč nechce vojsť do zámku. Musím riadne pritlačiť.

„Asi až nabudúce," informujem sklamaného Ironmana, ale vtedy sa mi ho konečne podarí otočiť.

Žiarovka dávno nefunguje, musím zasvietiť mobilom. Vyrazí mi dych, keď na poličkách zbadám dedkove nástroje úhľadne uložené vedľa seba, starodávne nádobky na olej a zväčšovacie sklá na drobné práce. Nikto sa toho nedotkol. Ležia presne tak, ako ich tu nechal, s hrubou vrstvou prachu. Z háčika na zadnej strane dverí visí jeho sveter a kabát, ktoré nosil, keď tu bolo v zime chladno. Pohladím ho a na ruku sa mi zosype vrstva prachu. Prstom zavadím o gombík, ktorý visí len na kúsku nitky. Pri mojom dotyku sa uvoľní a spadne na zem, kde zvíri ďalšiu vrstvu prachu.

Ivko sa okamžite zohne a zdvihne ho.

„To nechytaj, je tam hrozná špina," vyberiem mu ho z malej dlane a utriem mu ju do svojho trička. Automaticky gombík vložím do vrecka mikiny.

„Poďme, odtiaľto nebudeme nič vynášať, len to tu vyčistíme," chytím Ivka za rameno a nasmerujem ho von.

Popoludnie strávim drhnutím bytu. Je tu teplo, mikinu si prehodím cez operadlo kresla. Keď sa večer osprchujem v dedkovej vani, natiahnem si čisté oblečenie a prehodím mikinu, našmátram vo vrecku gombík, na ktorý som celkom zabudol. Obzerám si ho v ostrom svetle neónky v kuchyni a do očí sa mi tlačia slzy. Pamätám si ho. Pamätám si, ako dedko stratil hnedý kostený gombík zo svetra a babka nevedela nájsť podobný. Otvorila škatuľku so šitím a ja som okamžite uchmatol tento a trval som na tom, že mu ho tam musí našiť, hoci babka zalamovala rukami, ako to bude vyzerať. Pohladím ho prstom. Je kovový, v tvare starého telefónu so slúchadlom. Také sa už dnes nevyrábajú.

Umyjem ho a opatrne vysuším. Beriem ho ako znamenie.

„Vďaka, dedko," poviem potichu do prázdneho bytu, keď za sebou zamykám.

Cestou domov to vezmem okľukou a vhodím ho do Sašinej schránky. Zatvorím ju a zamyslene po nej poklopkám prstom.

„Zajtra som tu zas," poviem si sám pre seba.

Doma uložím Ivka, ale sám ešte nejdem spať. Čaká ma práca.

Netuším, aký má Saša denný režim, takže sa musím poponáhľať.

„Prepáč, kamoš, ale je to dôležité, musíme niekoho prekvapiť," ospravedlňujem sa Ivkovi, keď ho ráno ťahám z postieľky. Našťastie je stále dosť teplo, takže nevadí, že strávime celý deň vonku. Naložím syna do káry, do košíka na spodok vložím veci, ktoré som si v noci nachystal, a vyrazíme k Sašinmu činžiaku.

Mám šťastie, v ich okne sa svieti. Vybalím, čo som si priniesol. Susedia, ktorí vychádzajú z vchodu na mňa čudne pozerajú. Niektorí sa uškrnú, niektorí nadvihnú obočie. Dúfam, že nikto z nich nezavolá polišov alebo psychiatrický ústav. Nervózne sledujem, ako zhaslo svetlo v Sašinej izbe a modlím sa, aby už vyšla von, a nie len do kúpeľne alebo niečo podobné.

Konečne ju vidím za presklenými dverami. Dnes má vlasy uviazané do dvoch uzlov na zátylku, oblečené čierne obtiahnuté rifle, vysoké tenisky a zelený sveter, pri ktorom ešte viac vynikajú jej oči. Sotva vyjde na schody a zbadá ma, zarazí sa. Zmätene zažmurká, potom sa zamračí. Tvárim sa, že ju nevidím, dokonca si spokojne pískam.

„Čo tu robíš?" začne prvá a zíde na chodník.

Nahodím široký úsmev vzorného občana.

„Iba venčím psa. To predsa nie je zakázané." Potiahnem za vôdzku, na ktorej je uviazaný plyšový pes, ktorého som raz dovliekol pre Ivka.

„Prečo to robíš?" pokrúti hlavou.

„Zviera predsa potrebuje čerstvá vzduch, to vie každý, nie? Okrem toho som sa bál, aby mi neurobil potrebu doma na koberec, ťažko sa to umýva," zaškerím sa. Čupnem si a pohladím plyšovú hračku medzi ušami. „Dobrý Punťo," pochválim ho nahlas. Z vrecka vytiahnem papierový sáčik a odstrčím psa. Pod ním je malá hnedá hromádka, ktorú som v noci ušúľal z Ivkovej plastelíny. Víťazoslávne ho naberiem rukavicou a vložím do vrecka.

„Vidíš?" víťazoslávne jej ho ukážem. „Vravel som ti."

Saša sa stále nijako netvári, ale všimnem si, že jej mykne kútikom úst. Je to pre mňa obrovská úľava. Teraz viem, že všetko bude v poriadku.

Odložím falošné psie hovienko a celkom vážne poviem:

„Prečo to robím? Pretože na nič iné nie som dobrý. Neviem si zohnať dobrú prácu. Nedokážem byť syn, ktorého si želajú moji rodičia. Nedokázal som byť dokonca ani dobrý priateľ. Ale toto je moja parketa," ukážem na psa. „Dokážem ľudí rozosmiať. A zdá sa, že ty si niekto, kto by potreboval úsmev."

Na sekundu sa jej mihne tvárou, ale Saša opäť naberie sebakontrolu a vystrúha kamenný výraz.

„Čo od toho čakáš?"

„Nič," zaškerím sa. „Vážne som len potreboval vyvenčiť Punťa."

Myknem vôdzkou, plastelínu hodím do koša, zapískam a potiahnem psa za sebou. Musí to byť ohromný pohľad, ako vlečiem kus plyšu po špinavom chodníku, ale keď si predstavím ten zdvihnutý kútik na jej ružových mäkkých perách, stojí mi to zato.