Život hore nohami

Kapitola 49. - Vlastný otec

Práca v kancelárii je oproti hrdlačeniu vo výrobe absolútna pohoda. Dokonca nie je ani taká nudná, ako hovoril Rišo. Alebo som len možno vďačný, že nemusím nosiť na ústach filter. Každopádne je to zmena k lepšiemu. Mám voľné popoludnia, v noci sa nemusím hnať do továrne. A keď sa posnažím, dokonca mi môžu dať odmeny a zvýšiť plat.

„Nepôjdeme na pivo?" volá ma Rišo, keď si o pol piatej oblieka bundu.

„Prepáč, dnes musím niečo vybaviť," ospravedlním sa.

„Čo už len ty musíš vybaviť? Nakúpiť? Zaplatiť na pošte účty? Preboha, odkedy je z teba taký zodpovedný foter?"

Inokedy by som mu na to povedal niečo vtipné, ale nedokážem sa sústrediť. Naozaj musím vybaviť niečo dôležité. Už teraz mi z toho skrúca žalúdok.

Prebehnem cez mesto k budove firmy, kde pracuje Lucia, a vojdem dnu. Nemusím sa obávať, že by som na ňu narazil, pretože o takomto čase je už dávno doma. Alebo u kaderníčky.

„Hľadám pán Schmida," ohlásim sa na recepcii.

„Máte dohodnuté stretnutie?" zdvihne ku mne recepčná znudený pohľad.

„Nie, ale ak ma ohlásite, som si istý, že si na mňa urobí čas."

Posmešne sa uškrnie a premeria si moje rifle a obnosený kabát.

„Skúste si rezervovať termín. Pán Schmid je veľmi zaneprázdnený," odbije ma.

„Prosím, nemohli by ste sa aspoň opýtať? Volám sa Samuel Kulich."

Útrpne privrie oči, akoby som ju nenormálne otravoval. Je mi jasné, že ma dnu pustí len cez jej vychudnutú a vysolárkovanú mŕtvolu.

„Pozrite! Nie je tam ten herec z telky?" vykríknem a ukážem prstom k výťahom.

Obráti sa a ja ten čas využijem, aby som prebehol okolo recepcie. Nemám ani šajnu, kde je Schmidova kancelária, tak sa v behu snažím čítať menovky na dverách.

„Tam nemôžete!" rozbehne sa za mnou recepčná, keď zistí, že herec bol len vymyslený.

Ignorujem ju a hľadám ďalej. Konečne nájdem dvere s jeho menom. Práve vtedy po mne recepčná chňapne a chytí ma za rukáv. Voľnou rukou siahnem na kľučku a stlačím ju. Pohnem sa, ale recepčná drží ako kliešť. Kašlem na to a vbehnem dnu. Zostane stáť na chodbe s mojím kabátom v ruke.

„Pán Schmid, nemohla som ho zastaviť," zakričí nešťastne na šéfa.

Musím priznať, že Schmid má vážne nejakú prácu, práve telefonuje a hovorí po nemecky. Ale keďže po nemecky nerozumiem ani slovo, tak sa možno mýlim a on si práve objednáva erotickú masáž od nejakej prsnatej Nemky.

Keď ma zbadá, zamračí sa. Prikryje slúchadlo dlaňou, aby mi vynadal, ale potom sa mu čelo vyjasní. Spoznal ma.

„To je v poriadku," povie recepčnej a kývne mi, aby som si sadol a počkal.

„Prosím, zaveste mi kabát, vezmem si ho pri odchode," zaškerím sa na ňu. „A dám si kávu."

Prepichne ma pohľadom, ale pred šéfom si netrúfne nič povedať, pretože predsa len nemôže tušiť, či fakt nie som dôležitý.

Schmid konečne dotelefonuje a podíde ku mne.

„Pán Kulich, predpokladám?" podá mi ruku ako chlap.

„Správne. A keďže viete moje meno, asi tušíte, prečo som tu."

„Kvôli Lucii."

„Uhádli ste."

Posadí sa na roh stola, prekríži si nohy v členkoch a založí ruky na prsiach.

„Toto je veľmi nepríjemná situácia. Nečakal som, že by ste sa tu ukázali. Lucia vravela, že nie ste spolu."

„To nie sme. Ale čo to s tým má spoločné?"

„Predsa všetko. Hovorila, že ste to skúšali niekoľko mesiacov, ale jednoducho to nefunguje a nemá to perspektívu."

Konečne mi svitne.

„Vy hovoríte ale o Lucii. V tom sa nemýlite. Popravde, pokojne si ju môžete nechať. Som tu kvôli Ironmanovi."

Zmätene na mňa pozrie.

„Prepáčte. Kvôli Ivkovi," opravím sa rýchlo.

„Aha," pokýva hlavou.

„Lucia hovorila, že by si ho chcela vziať k sebe, až budete bývať spolu všetci traja," poviem už menej sebaisto.

„Iste. Je to Luciin syn. Postarám sa aj o neho."

„Vy to nechápete, ona si ho chce celkom zobrať. Po tom všetkom ku mne jednoducho napochoduje a povie, že už je v poriadku a cíti sa ako matka, tak si ho vezme," drmolím zúfalo.

Schmid nechápavo nadvihuje obočie.

„Pozrite," nakloním sa dopredu, „kým mu išli stoličky, niekoľko týždňov som spával posediačky s Ivkom na hrudi, pretože mu zatekali sliny a v noci sa drhol. Bál som sa, že mi umrie, keď mal laryngitídu. Keď mal kiahne, tri týždne som mu natieral vyrážky ústnou vodou a tŕpol som, či ich od neho nedostanem, lebo mama si nepamätala, či som ich prekonal alebo nie."

„Ústnou vodou?" zmraští Schmid tvár.

„Nemáte deti?" opýtam sa.

„Nie."

„Tak až budete mať, kiahne sa rýchlejšie vysušia s ústnou vodou."

„Aha." Zdá sa, že aj on je akosi v koncoch a celkom nechápe, o čo tu ide.

„Pán Schmid, verte mi, dieťa je to posledné, čo som kedy chcel. Ale odkedy sa Ivko narodil, je pre mňa celý svet. Nikdy som neveril, že je možné niekoho tak ľúbiť. Už mi ani neprekáža, že som kvôli nemu nezmaturoval alebo že všetky moje veci smrdia ako púder a zvratky. Lucia pri ňom celý rok nebola. Zmeškala prvý zub, prvé strihanie, prvé kroky. A teraz mi ho chce zobrať. Nie je to fér. A nie je to fér ani voči vám, pretože mať dieťa je fakt ťažké. Celý osobný život ide dokelu. A ak to dieťa nie je vaše a neľúbite ho najviac na svete, je to ešte ťažšie."

Schmid si zamyslene klopká nechtom po zuboch. Rozčuľuje ma to.

„Lucia chodí do práce. Kam dá Ivka cez deň? Do jaslí? Kým býva u mňa, je doma s babkou. A keď budete chcieť ísť niekam na večeru alebo na víkend, čo s ním spravíte? Viem, že máte dosť peňazí aj na tri opatrovateľky, ale to nie je rodina. A verte mi, že ochorie vždy, keď budete mať pred sebou niečo dôležité," pokračujem. „Budete mu meniť plienky a utierať po ňom mláčky z koberca, keď sa bude odúčať od plienok?"

Schmid si vzdychne.

„Myslel som, že budete rád, keď si Lucia dieťa vezme. Ktorý chlap by už len chcel vychovávať dieťa sám? Navyše vy ani nie ste chlap, zatiaľ ste len chlapec."

Som príliš unavený na to, aby som sa urazil. Postavím sa.

„Ja vám poviem, ktorý chlap by chcel vychovávať dieťa. Vlastný otec."

Privrie oči a málinko sa usmeje.

„Porozprávam sa s Luciou."

Nie je to výhra, ale aspoň niečo.

„Ďakujem," rozlúčim sa s ním a idem si na recepciu vyzdvihnúť kabát.

H5V�F�