Legendy, ktoré sú natoľko desivé, až je ťažké im uveriť.
Šepot, ktorý je tak smrtiaci, až berie dych.
A ľudia, ktorí sú tak krutí, až tuhne krv v žilách.
Vo svete, v ktorom ani láska nie je svetlom.
Všetko to doznieva v symfónii zla.
cover: Dakot...
Jej užasnutý pohľad zmenil svoj význam, keďže nádhera okolo nej nemala konca kraja. Park ktorým s Nathom prechádzali, bol plný zelene a ruží všetkých možných, aj nemožných farieb. Fontána uprostred kvetnej nádhery, vyzerala ako z kryštálu, ktorý sa na slnko ligotal ako najjasnejší diamant.
Čím však išli bližšie, tým viac sa okrasné stromy rozostupovali a odhaľovali tak nádherné sídlo, ktoré by v Yazmininom svete, stálo miliardy. Prenádherná architektúra bielej farby, zdobená ornamentmi a balkónmi, ktoré boli snáď na každom poschodí. Obrovské okná, ktoré dokopy takmer tvorili sklennú stenu
„Toto že patrí mojim rodičom?" neveriacky dievčina vyvaľovala oči a stále jej nedochádzalo, že o chvíľu sa stretne so svojou matkou.
„V Níramhe je niekoľko kráľovských rodín, ktoré riadia krajinu a tvoji rodičia patria medzi nich. Je to niečo akoby boli vládcami krajiny, no je ich viac, takže áno. Patrí to im," vysvetlil jej Nath a obaja ďalej pokračovali v ceste. Chvíľu im trvalo kým sa dostali až k vysokej zdobenej bráne, ktorú ako inak, strážili muži s čiernymi plášťami, ktorí sa im ihneď postavili do cesty.
„Vyslov požiadavku človek," zahrmel ten najväčší z nich a dievčina mohla vidieť, že v pohľade má absolútny nezáujem.
„Žiadam o prijatie jej veličenstiev. Jedná sa o dôležitú vec," odpovedal mu Nath a automaticky z vreciek a oblečenia začal vyťahovať všetky zbrane, ktoré mal. Oceľové čepele dýk zacinkali, keď ich pustil na zem, a ako sa dievčina správne dovtípila, tak musela urobiť presne to isté.
A teda do vnútra vstupovali úplne neozbrojení a Yazmin sa začala triasť nervozitou. Chlapec si to všimol a upokojujúco jej stisol ruku. Na prekvapenie mu stisk vrátila a s prudkým nádychom prešla cez obrovské drevené dvere, ktoré boli pospájané pásmi železa.
Tam, vo veľkej a širokej sieni ich čakal ďalší strážca, ktorý len čo ich zbadal, tak sa dal do pohybu a obom im bolo jasné, že ho majú nasledovať. Ich kroky sa odrážali od stien i mramorovej podlahy, ktorá sa až leskla.
Prešli cez ešte jedny dvere, nasledujúc chrbát bojovníka, ktorý sa z ničoho nič zastavil a pokľakol na jedno koleno. Len čo tak urobil, Yazmin pochopila prečo.
Niekoľko metrov pred nimi na vyvýšenej plošine sedeli muž so ženou. Dievčina si bola ihneď istá, že sa jedná o jej rodičov, pretože žena sa jej nesmierne podobala. Mala tie isté zlatisté vlasy, ktoré sa jej vlnili po celom chrbte a črty tváre, ktoré často vídavala v zrkadle. Predsa tam však bol rozdiel, pretože modré oči mala naplnené chladom.
Len čo dievčinu zbadala, tak jej tvárou prebehol tieň, ktorý ju donútil zaťať čeľusť. Muž sa zatváril takmer rovnako. Jeho hnedé oči, ktoré Yazmin zdedila, neboli ani náhodou naplnené láskou, či nehou. Sálal z nich chlad, ktorý sa prejavil aj v hlase, ktorým prehovoril.
„Kto ste a čo žiadate."
Prvý predstúpil Nath a mierne sklonil hlavu, predtým než prehovoril.
„Moje meno je Nathaniel Astri a patrím do dlhej línie Našepkávačov. Vyrastal som však mimo Níramhu, a preto som tu. Myslím, že som našiel vašu dcéru veličenstvo," jeho hlas bol mocný a nebolo v ňom nijakého strachu či rešpektu a možno aj to muža nahnevalo.
„Chceš nám tvrdiť, že toto dievča je naša dcéra?" nahnevane sa postavila žena a zišla pár stupienkov, ktoré ju delili od Yazmin. Keď sa jej zahľadela do očí, tak videla menšie zapochybovanie, no i tak mlčky sledovala ženu, ktorá ju obišla a poriadne si prezrela z každej strany.
„Aj keby sme pripustili, že je to pravda, tak načo by si ju doviedol sem? Naša dcéra bola bez akejkoľvek moci, niekoľkokrát sme si to overili, takže by pre našu spoločnosť nemala žiaden prínos," vyslovila krutá žena ľadovo a znova sa pobrala posadiť na svoj trón. No Yazmin sa tie slová zaryli do srdca ako čriepky skla a už nemohla zostať dlhšie ticho.
„To nemyslíte vážne. Vy snáď nie ste ľudia a úprimne si prajem, aby ste mojimi rodičmi neboli, no na tom už nič nezmením," popošla o pár krokov dopredu a čelila dvom párom očí, ktoré ju nasrdene prepaľovali.
„Ako si dovoľuješ niečo také povedať?!" zahrmel muž.
„Tak fajn," gestom a hraným pokojom ho prerušila manželka, „neviem odkiaľ berieš tú istotu, no mám spôsob, ako si to overiť. Naša dcéra totiž dostala po narodení tri veci," predniesla a pohľadom naznačila Yazmin, aby podišla bližšie.
„Prvou bolo tetovanie na temene hlavy, na znak začiatku," vtedy dievčina pochopila, že to čo celý život považovala za materské znamienko, ním nikdy nebolo. Otočila sa chrbtom a odhrnula si vlasy a skutočne tam mala malú čiernu bodku.
„Také isté znamenie na členku na znak konca,"prehovorila znovu žena a dievčina sa vyhrnula lem sukne, pretože vedela, že to znamenie tam má.
„A prívesok v tvare vrany." Len čo to dopovedala, tak Yazmin si spoza blúzky vytiahla spomínaný šperk, pretože ho takmer nikdy neskladala. Už ho počas rokov ani nevnímala, akoby sa stal jej súčasťou.
„Takže si to naozaj ty, Yazmin," jej meno vyslovila so značnou dávkou znechutenia a dievčina pochopila, že to na veci nič nezmení.
Dali ju preč, pretože pre nich nemala žiadnu cenu, rovnako ako ju nemá ani teraz. Sú to len cudzí ľudia, ktorí sa rozhodli nechať zamraziť svoje srdcia a ona mohla len ďakovať za matku akú mala. Akou Judith bola.
Miešal sa v nej hnev, smútok a bezmocnosť a určite nechcela, aby videli, že jej ich slová ublížili.
„Máte pravdu, vy nemáte dcéru," prehovorila nakoniec a otočila sa na nízkom opätku, ktorý jej topánky poskytovali. Behom okamžiku sa rozbehla rýchlosťou, ktorá človeku nebola vlastná a strieborné oči, ktoré signalizovali démona v nej, sa naplnili slzami.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Nathove reakcie boli v tej chvíli príliš pomalé na to, aby ju dobehol. Možno aj preto, že nedokázal zo sídla odbehnúť bez nenávistného pohľadu. Bolelo ho vidieť Yazmin tak zlomenú a navyše, keď za to mohli ľudia, ktorí za to nestáli.
Keď konečne vybehol na čerstvý vzduch a rozbehol sa po ceste, po ktorej prišli, zbadal už len jej miznúcu siluetu a zlatisté vlasy. Stratila sa mu však v dave, no on vedel, že prvé miesto, na ktoré zamieri bude les.
Vyhliadol si preto prvého koňa, ktorý stál priviazaný o stánok nejakej ženy a nedokázal v tej chvíli myslieť na to, že to nie je správne riešenie. Čo najrýchlejšie vysadol na bielu kobylu a popchol ju smerom k lesu.
