Našepkávač: Symfónia zla

temnota: démon a anjel

Úmysel, s ktorým prešla rovnakú cestu ako predtým snáď za polovicu času, sa nezmenil a v očiach Yazmin stále svietilo striebro, ktoré bolo dôkazom len jej hnevu. Nič iné totiž necítila.

Žiadnu ľútosť, či dokonca zábrany, ktoré by ju v tej chvíli priviedli k rozumu. Spolu s démonom vo svojom vnútri túžila po pomste a krvi a tá sa nezadržateľne blížila. Akoby sa jej anjelská a ľudská stránka niekam vytratili a nanešťastie tomu bola dokonca rada. Inak by na svoje činy nemala srdce.

Nevedela, že celý ten čas ju Nath zúfalo hľadal a nakoniec aj našiel, no tesne sa minuli. Keď mu však v napadnutej dedine povedali, že to boli práve jej rodičia, nemusel byť génius, aby pochopil, čo bude jej ďalším krokom.

V tom istom okamihu otočil koňa a cválal naspäť. Samozrejme vďaka nadľudskej výdrži, rýchlosti a vzniknutému náskoku, Yazmin do sídla Veeovcov dorazila ako prvá. 

Stráže, ktoré sa ju snažili pred bránou zadržať, skončili rovnako ako ich kolegovia pred vstupnými dverami a dievčina si neohrozene prebojovala cestu dovnútra. Na najväčšiu prekážku narazila, až pred samotnými dverami do miestnosti, v ktorej podľa správnosti a množstva stráže, mali byť jej rodičia. 

Do cesty sa jej však postavil chlap ako hora, ktorý sa nad ňou hrozivo týčil, a keď k nemu vzhliadla, tak sa nechutne zaškľabil a úderom jednej ruky ju poslal k zemi. Okamžite sa však postavila a so všetkou silou sa oproti nemu rozbehla. Nečakala však, že by aj napriek svojej veľkosti mohol byť vrtký, a tak keď sa uhol, Yazmin vletela do dverí, ktoré sa pod nárazom otvorili a ona vpadla do obrovskej siene. 

Stihla však len ukradomky zahliadnuť muža a ženu, ktorý sa preľaknuto postavili a s desom sledovali, ako okolo seba krúžia dve postavy.

Yazmin v dotrhanej sukni a špinavej blúzky, ktorá bola natoľko nasiaknutá krvou, až to vyzeralo ako pôvodná farba. Červenú však mala aj vo vlasoch a takmer na každom centimetri kože, možno preto vyzerala tak hrozivo.

Stále však bola plná síl, a preto jej nerobilo problém rýchlym útokom a kopom spôsobiť, aby sa bojovník prehol v páse a sykol bolesťou. To úplne stačilo na to, aby získala všetku kontrolu a o stotinu neskôr už jej drobné, no silné päste dopadali na mužovu tvár. 

Tá sa s každým úderom sfarbovala jeho tvár viac do červena, a aj keď do dievčina nemohla vidieť, tak ju jej matka pozorovala so zhrozeným výrazom, keď jej najlepší bojovník kričal bolesťou. 

Ležal na zemi a jeho ruka otočená v nechutnom a neprirodzenom uhle, mu uberala síl. A keďže dievčina svoj získaný meč nechala na mieste masakru, tak bola neozbrojená. Naskytla sa jej jedinečná chvíľa prežitia a jej  nové ja, sa ju nechystalo nechať pretiecť pomedzi prsty. 

Nohou preto vyhľadala mužov krk a len čo poriadne zatlačila, tak na členku zacítila jeho silné prsty, ktoré sa ju snažili odstrčiť, no jednoducho nemal šancu. 

Yazmin nad ním stála ako bohyňa pomsty a striebornými očami sa vpíjala do ľadovo modrých, ktoré na ňu vydesene hľadeli z trónu. Pripadala si v tej chvíli mocná a nezastaviteľná. Dosť na to, aby sa po poslednom výdychu bojovníka, pevným krokom pustila k vydesenému manželskému páru. 

„Čo si zač?" vydesene habkala žena a pokúsila sa o krok cúvnuť, no len čo narazila na svoj trón a padla naň.

„Niečo výnimočné. Hrozné, no presne také aké si vždy chcela nie?" mrazivým hlasom odvetila Yazmin a zastala na prvom schode od dvoch bijúcich sŕdc.

„Ako to myslíš?" strach v matkinom hlase ju posmeľoval, pretože jej mohla dokázať, že je mocnejšia ako nejaká bábka sediaca v zlatej klietke. 

„Nebola som pre teba dosť výnimočná, veď preto si ma dala preč, nie? No stačilo zabiť Baršhé a zrazu mám všetko," pokrčila ramenami akoby o nič nešlo a vydesené pohľady, ktorých sa jej dostali ju len nútili kráčať ďalej. 

Cestou sa však zohla k meču, ktorý vykopla bojovníkovi z ruky, a ktorý sa šmykol až pod niekoľko schodov, ktoré viedli k obom trónom. 

„Som silná," zatočila zbraňou, „rýchla," pár krokmi sa ocitla v matkinej tesnej blízkosti, „no trocha som začala strácať dušu. Aspoň sa nelíšime," prstom preša po naostrenej čepeli a na prste jej zostala krvavá stopa. 

Nedbala na pohľad plný údesu ani výkriky strachu, ktoré boli silnejšie, čím bližšie sa meč ocital v ženinej prítomnosti. 

„Yazmin nie!" ozval sa však výkrik, ktorý dievčina očakávala najmenej a prudko sa otočila. Cítila ako žena za ňou úľavou vydýchla a z očí jej vybehli slzy.

„Nerob to prosím," Nathaniel na ňu upieral zúfalý pohľad, ktorým ju prosil, aby zachránila posledné kúsky ľudskosti, ktoré jej ešte ostali.

„Ty takáto nie si, viem, že nie. Dokážeš milovať a odpúšťať. Vybojovať vlastný boj s démonom, ktorý pri tebe bledne. Prosím Yazmin, nechcem, aby si si do smrti vyčítala smrť svojich rodičov."

„Nath, oni ale nie sú mojimi rodičmi. Nechali ma napospas osudu len preto, lebo som pre nich nemala cenu. Dali vyvraždiť celú dedinu kvôli peniazom a ani nechcem pomyslieť na zverstvá, ktoré majú za sebou."

„To ti nevyvraciam, no ak teraz preleješ ich krv, nebudeš o nič lepšia," natiahol ruku jej smerom, pretože zbadal zaváhanie v rozhodnutí, ktoré jej na okamih vrátil normálnu farbu očí. 

Vnútri totiž zvádzala boj, ktorý ju až fyzicky bolel. Snažila sa potlačiť myšlienky, ktoré ju nútili otočiť sa a vraziť dlhý meč priamo do ženinho srdca. Ruky sa jej od námahy potlačiť to nutkanie roztriasli a zbraň s cvendžaním dopadla na zem.

Konečne démon v nej začal ustupovať a z myšlienok, akoby jej niekto strhol čiernu plachtu. V očiach sa jej zaligotali slzy a na trasľavých nohách sa rozbehla k chlapcovi, aj keď sa to skôr podobalo na potácanie. 

Ten keď to videl, tak sa jej vybral naproti, a len čo to bolo možné, tak si padli do náručia. Yaz okamžite obalilo príjemné teplo, ktoré sa rozliezlo po celom tele a vytlačilo pomstu, ako z mysle, tak aj zo srdca. 

V rovnakej chvíli jej pokožka začala brnieť a žiariť jemným sivým svetlom, ktoré každou sekundou silnelo. Len čo si to dievčina všimla, tak sa od Natha vystrašene odtiahla a sledovala, ako žiari. 

Slzy jej stekali po tvári, no konečne cítila aj niečo iné ako hnev. A bolo to príjemné. Pretože aj napriek tomu, že sa cítila zlomená, tak našla pokoj, ktorý sálal aj zo svetla, ktoré ju obalilo.

„Čo sa to deje?" so šeptom na perách sa otočila k Nathovi.

„Odpustenie je to jediné, čo nás odlišuje od démonov. A ty si ním v sebe práve prebudila anjela. Vyhrala si boj medzi peklom a nebom," usmial sa na ňu a Yazmin miesto chladu, pri srdci cítila lásku. Nádhernú a hrejivú, ktorá sálala aj zo svetla, do ktorého chlapca vtiahla.