Stretla som ho vo vlaku

~No One Left Behind~

Je mi zima, bolí ma chrbát. Otvorím oči a vidím, ako vychádza slnko. Zaspala som v tom oblečení v ktorom som aj bola. Nie som tu poriadne ani jeden deň po prázdninách a už premýšľam, že nepôjdem na prednášku. Posadím sa na posteľ a strelím pohľadom po posteliach. Camille spokojne spí, vlasy jej zakrývajú tvár, zato Jennifer strašne chrápe, čudujem sa, že som sa skôr nezobudila. Keby že sa zobudí Cam ako prvá, tak Jennifer sa už nezobudí.
Nepohodlne sa presuniem na druhý bok a vzdychnem. Nechce sa mi a to si uvedomujem, že som tu prvý deň. Mám šťastie, že dnes je ešte nedeľa a prednášky začnú až zajtra. Ukrutne ma bolí chrbát. Internátne postele bez akejkoľvek mäkkej periny.
Ležím a premýšľam, čo vlastne urobím. Nič sa mi nechce, ani neviem, koľko je hodím. S únavou v očiach nahmatám telefón a zistím, že je deväť hodín ráno. Vzdychnem, no aj tak už vyleziem z postele, nedokážem zaspať po tom, čo sa už raz prebudím. 
Myslím, že by som sa mohla trochu upraviť, určite vyzerám ako strašidlo. Prejdem do kúpeľne a pozriem do zrkadla. Červené oči, strapaté vlasy, proste hrôza a des. Usmejem sa na seba, chytím kefu do ruky a pustím sa do práce. Pomaly rozčesávam svoje vlasy. Som zvyknutá na tú menšiu bolesť, keď šklbnem. Odložím kefu a pustím vodu. Do dlaní si napustím studenú vodu a vypláchnem si pusu. Budem si musieť ísť kúpiť zubnú kefku, na to som zabudla. Neostáva mi nič iné, len s neumytou pusou si umyť tvár a opustiť kúpeľňu.
Spolubývajúce ešte pokojne spia. Bojím sa odísť a nechať ich tu dve, ale fakt potrebujem tú kefku. Bolo by dobré sa aj obliecť. Vytiahnem si čierne nohavice a červený sveter, ktorý som dostala od otca k narodeninám. Strašne sa mi páčil a aj on sám to vedel.
Cítim sa omnoho lepšie, keď sa prezlečiem. Vezmem si peňaženku, mobil a idem sa obuť, stále potichu a nenápadne. Cítim sa ako mačka, ktorá sa túla temnými uličkami. Oblečiem si kabát a cez dvere, ktoré mimochodom strašne vŕzgajú opustím našu izbu.
"Čau," zaznie za mnou, keď zatváram izbu. Otočím sa a usmejem sa doširoka. Will!
"Ahoj," objímem ho. "Dlho som sa nevideli. Tak ako vidím, nakoniec si sa predsa rozhodol, že vrátiš k nám."
"No, vidíš, že som tu," zasmeje sa a jeho smiech sa nesie celou chodbou. "Kam ideš?"
"Idem nájsť nejaký normálny obchod, kde sa dajú kúpiť hygienické potreby, lebo som doma zabudla zubnú kefku a nemám si s čím umyť zuby," pretočím očami a opriem sa o stenu. Nemám rada, keď ma niekto zbytočne zdržiava, ale od Willa si to nechám ľúbiť. Musím priznať, vždy sa mi páčil. Vysoký chlapec s hnedými vlasmi a zelenými očami s takou ochotou a empatiou v tvári. Vždy vysmiaty ako slniečko. 
"No, ja sa chystám do bistra na raňajky. Poď so mnou a potom pôjdeme nájsť nejaký obchod."
"Ale čo, to mám brať ako pozvánku na rande?" usmiala som sa. Nechcela som, aby povedal, že áno, ale zároveň som to aj chcela. Bože, ja som taká komplikovaná!
"Heh," jeho tvár nabrala päťdesiat odtieňov červenej. "Tak, možno to tak môžeš brať a možno nie."
Ach, nikdy som nemala rada, keď rozpráva v hádankách.
"Vieš čo, poďme sa najesť, som celkom hladná od včera."
Obaja sme vyrazili k východu. Cítila som divné teplo niekde v bruchu. Nie, láska to určite nie je. Nie som do neho zamilovaná a pravdepodobne ani nebudem. To, že sa mi páči, je vec prvá, ale zamilovanosť nie je pre mňa. Po tom, čo sa stalo s mojím posledným vzťahom, tak to určite nie.
"Bŕ, to je zima," zamumlal, keď sme vyšli von. Cez noc poriadne nasnežilo, a tak, milý Will doplatil na to, že prišiel von len v teniskách. "Celé ponožky mám mokré."
"A to si si nevšimol z okna, že nasnežilo?" spýtam sa ho so smiechom a pridáme pomaly do kroku.
"Mám na práci omnoho lepšie veci, než sledovať počasie," prenesie vážne, ale aj tak viem, že to myslí zo srandy. V hlase jeho tónu sa skrýva detské šťastie. Poznám ho, nemal jednoduché detstvo.
"A čo také?" podpichnem ho ironickým tónom a hryziem si spodnú peru. Som naozaj zvedavá, čo odpovie, ale odpoveď už pravdepodobne viem, keď sa len nepatrične začervená. "Asi to nechcem vedieť."
"Nechci," zasmeje sa a pretočím očami.
Ocitneme sa konečne pred bistrom. Ako správny gentleman mi podrží dvere a otvorí ich.
"Až po Vás, mladá slečna."

Vážení čitatelia, naozaj sa ospravedlňujem, že ďalšiu časť publikujem len teraz, ale naozaj som nemal čas, ale teraz, keď už konečne môj prospech v novej škole vyzerá celkom v pohode, budem mať viac času = viac času na písanie = viac nových kapitol v kratšom časovom úseku.

Majte sa skvele, krásne, úžasne,
Váš Alex. :)