Červená bunda. Vždy ta istá. Chodím s ním v autobuse už celé leto a vždy ju má oblečenú. Vlasy ako vždy má perfektne nagelované na jednu stranu. Svoj ľadový pohľad upriera na dažďové kvapky ktoré sa kĺžu po okne. Prší už tretí deň. Už keď som ho prvýkrát uvidela zaujali ma jeho oči. Hlboke ako to najhlbšie jazero, tmavé ako noc a hnedé ako tá najlepšia horká čokoláda. Ale vidím v nich iskru. Autobus zastavil na zastávke na ktorej vždy vystupujem. Pobrala som si svoje veci a išla som vystúpiť. V momente ako som sa postavila mi spadol skicár s kresbami ja som si to v ten okamih nevšimla a tak som išla ďalej. Zanechávajúc svoj skicár na špinavej zemi. To som ešte nevedela ako mi táto moja nešikovnosť zmení život.
Matteo pov.
Zase to robí. Zase ma sleduje. Pomaly sa ma premerieva pohľadom. Nie že by mi to vadilo. Už od prvého okamžiku ako nastúpila do autobusu ma niečím zaujala. Žeby to bolo tými machovo zelenými očami alebo tými uhľovo čiernymi vlasmi. Neviem. Viem len že musí bývať niekde pri parku keďže tam vystupuje. Neviem ani len meno. Mohla by mať tak asi okolo 17-tich teda ako ja. Nikde inde ako v autobuse som ju nevidel. Možno je to tým že cez leto nie je škola a oni sa prisťahovali na konci školského roka.
Z mojho rozmýšľania ma vytrhol nejaký zvuk. Skicár toho dievčaťa spadol na zem. Rýchlo som ho zdvihol a chcel jej ho podať ale ona už bola preč. No nevadí dám jej ho zajtra. Priehľadol som si ho pozornejšie. Z vonka nebol zaujímavý len som ho trochu očistil lebo bol špinavý. Viem že by som nemal ale chcem sa pozrieť do vnútra. Nakonec ma moha zvedavosť premohla. Otvoril som prvú stranu. Na prvej strane bolo meno a adresa toho dievčaťa.
Marianna Lightwoodová
Green street 221
Londýn
Marianna. Jej meno mi znelo v hlave. Nepoznám ju ale mám také tušenie že čoskoro spoznám. Listoval som ďalej. Na stránkach boli dokonalé kresby. Nikdy ma umenie nezaujímalo ale jej kresby ma očarili. Bolo v nich niečo čo v ostatných kresbách som nikdy nevidel. Duša. V tom som sa zastavil na poslednej kresbe jej skicára. Na nej bol chalan v červenej bunde ako sedi na sedadle a pozerá sa von oknom. Bol som to ja. Nevedel som čo si mám o tom myslieť.
O rok neskôr
Marianna pov.
Futbalista jeden blbý. Ako môže byť niekto taký idiot. Matteo Lancaster. Kráľ školy,miláčik všetkých dievčat a kapitán futbalového tímu. Pred rokom som nastúpila na túto školu. Ten chalan z autobusu je Matteo. Ako som nastúpila do školy sa začal správať ako idiot. Dievča bere iba ako hračku. Zabaví sa a ododí. Typický sukničkár. Práve vstupujem do školy. Hneď ako som vstupila cez branu som ho uvididela sedieť na muriku a okoli neho ta jeho partia. Chcela som okolo nich rýchlo prejsť.
,, Ale pozrime kto ide naša Mariannka." Zasmial sa.
,,Nevolaj ma tak ty idiot." Neznášam keď ma tak volá. Hovorím proste idiot bez mozgu.
,,Ako si ma to nazvala princezná?" Pristúpil ku mne bližšie. Myklo ma. Chcela som sa pohnúť ale moje nohy skameneli.
,,Si hluchý alebo nepočuješ? I.D.I.O.T."
Zase urobil krok v pred v jeho očiach bola vidieť zlosť. Jeho oči boli tmavšie ako zvyčajne.
,,Princezná je nejaká úprimná." Škodoradostne sa na mne zasmial. Bol úplne blízko. Jeho mentolový dych som cítila na krku. Jeho pery sa obtreli o moje ucho.
,,Ty ja dnes večer. O siedmej som u teba." Jemne pohrýzol môj ušný ľalôčik. Zatriasla som sa. Takto som sa už dlho necítila. Marrianna spamätaj sa je to Matteo Lancaster. V tom zazvonilo. Rýchlo som sa rozbehla do triedy.
O 18:45
Celý deň som rozmýšľala nad tým čo sa stalo ráno. Nemohla som uveriť. V hlave som mala úplný zmätok. Prečo chce ísť niekam so mnou? Už som bola skoro hotová už len vybrať šaty. Nakoniec som si vybrala nádherné šaty (média). Milujem čiernu farbu. Rýchlo som zbehla dole po odchodoch už bolo 18:58. Obula som si čierne vansy. Nenosím lodičky. Vyšla som von. Pred domom už čakal. Vyzeral úžasne. Mal oblečenú bielu košeľu a čierne džínsy. Prvý gombík na košeli bol rozopnutý. Usmial sa na mňa.
