Prisoner

32.

  "Dýchaj, Kurvička, pol roka to znovu nezažiješ."   

Nepozriem naňho, keby môžem, začnem utekať a nechám sa zastreliť. Ibaže na to som príliš šťastný, možno nabudúce, ak sa toho dožijem. Je mi jasné, že najbližšie mesto musí byť kilometre ďaleko, žiadne svetlá, zvuk áut, ani cesta sem nie je spravená, len koľaje ich miláčikov. Vezme ma za rameno, začnem sa mu vykrúcať a prosiť ešte o minútku dlhšie.

„Spravím čokoľvek!" kričím, v momente prestane, ukáže na mňa prstom.

„Čokoľvek?" Kývnem na súhlas, už aj tak som sa ponížil viac než dosť, keď som sa predstavil ako Kurva. Horšie to byť nemôže.

A tak ma nechá hádam aj polhodinu navyše, sadnem si na štrk, onedlho ľahnem a počítam nespočítateľné blikadlá. Snažím sa obraz vtesnať do mysle, budem si ho vybavovať v najotrasnejších chvíľach pri Diablovi. Sám sa postavím, obídem ho, Liama taktiež, vkráčam si ku Nickovi, takmer nedýcha, skôr chrčí.

Zľahka sa mi zatrasie brada, keď začujem zvuk známych topánok a zabuchnutie železa. Neotočím sa, ako by to čakal on a aj starý Tomlinson. Podrobne si prezerám čisté no aj tak špinavé telo možno osemnásť ročného chlapca. Rezné rany, niektoré hlboké, čo by potrebovali zašitie a hlavne dezinfekciu. 

„Zabiješ ho." Zvláštne.  Niečo podobné som v kútiku mysle čakal. Ten kus mysle, ktorý si ani človek neuvedomí, no keď sa to stane, nie je prekvapený. 

Som si vedomý, že to dokážem, pretože telo predo mnou nie je človek. Je to ubolená duša, a ja ho obránim pred osudom, pred mojím osudom. Obrátim sa ku trýzniteľovi, pretože tak to je. Ak diabol tam pod zemou dokáže veci ako tento tu, čo horšie spraví nabudúce? Čo ďalšie som schopný zládnuť? 

Vezmem si od neho zbraň, už je nabitá, odistená, len stlačiť spúšť. Chvíľkovo pozriem do zelenej ocele, chlad mnou prebehne zaraz, až sa odrazí niekde vnútri a vráža do emócií, kde je tiež niekde v kútiku ukrytá... sympatia? Hah, čo vlastne cítim k Diablovi? Nie je mi ľahostajný, no sám by som ho najradšej zabil. 

Bože, modlil som sa k tebe každý deň, žiaden nebol výnimkou. V modlitbách som nespomínal len seba, ale i matku a sestry, Perrie a ty predo mňa predhodíš chlapca, čo má rokov ako ja a žiadaš ma, aby som ho k tebe poslal. A čo ja?! Nechceš ma? Či čaká ma snáď iný osud?

Potiahnem nosom a spakruky utriem slzy, Boh nie je. AK by bol, nedostal by som sa sem, nedovolil by, aby som sa dožil tohto dňa. Zbraňou na mierim k Nickovi, už-už vystrelím, kedy si to rozmyslím. Bleskovo si ju namierim ku sebe, s úsmevom sledujem vystrašeného Harryho a zašeptám: „Ak by som už mal vystreliť zo zbrane, mierim na seba." Po tejto vete sledujem, ako sa za mnou hádže a strielam. Naozaj počujem výstreľ.

*

„Perrie, jediný dôvod, že som ťa ešte nezabil je, že si bola zdravotnou sestrou!" začujem, akoby sa to odohráva na míle ďaleko. V hlase začuť obavy, ešte menšie srčanie a odrazu len píííííí. Ako vo filmoch, keď hlavných hrdinov silno niečím udrú, vybuchne dom a oni sa chytajú za hlavy a z reproduktorov televízie vyjde ten otrasný zvuk, pri ktorom si chce človek zapchať uši.

„Louis!" vykríkne ženský hlas, vreštím od bolesti, praská mi lebka, mozog si derie cestu von priamo von z uší. Zrazu všetci vykrikujú moje meno, kým som neni schopný kričať, ani mávať rukami v návale trhania ušných bubienkov.

„Otvor oči, Loui." Tak otvorím, ale nevidím. Samé tiene a rozmazaná čierňava. „Neohluchol, počkajte." Zľava mi povie blízko pri uchu: „Počuješ?" Kývnem na súhlas. A nejak mi dopne, že to pokúša aj zprava, lenže ja nič nepočujem, akoby je odo mňa dobrých tridsať centimetrov ďalej. Pri tom cítim jej peru na ušnom laloku, ja som...ohluchol?! Pokrútim hlavou, odrazu si začnem spomínať na Perrie, že je to ona, čo rozpráva a ozve sa samotný Diabol. Zrak sa mi zázrakom vráti, sledujem šeptavé postavy, nevnímajú ma.

„Chcem sa vidieť v zrkadle." Zvolám, odignorujú ma, len on kútikom oka pozrie. Pokúsim sa posadiť, bolesť hlavy nedovoľuje inú polohu. Zahryznem si silno do pery, prečo som neumrel? Mieril som si na pravý spánok! Ako je možné, že to stihol? Blondínka odchádza, on ľahne pri mňa, podoprie sa jednou rukou.

„Musím uznať, že si ma prekvapil. Bol si mimo dva dni, tu, v mojej izbe. Trošku smrdíš ako zdochlinka." Vidím, že som v jeho izbe, mám mu poďakovať? Za záchranu života, ktorý mi zničil? „Sem tam si sa prebral, nepamätáš?" Nepozerám jeho smerom, neodpovedám. „Vtedy ťa Perrie rýchlo kŕmila drteným ľadom, párkrát si mi to tu ocikal. Necítiš plienku?" Hľadím do stropu, pri najbližšej príležitosti, hoci by to malo trvať aj pol roka, sa odbachnem, nič mu nepoviem ako teraz. Kedy som zopakoval už raz vyslovenú vetu. (kapitola 22)

„Prečo ste to urobili? Na čo mi je byť nažive?"

„Pretože to tak chcem."

„Už sa nebojím smrti, ani vás. Ako si chcete vydobiť rešpekt?" Konečne naňho vrhnem najprázdnejší pohľad, akého som schopný.

„Vieš koľkí mi toto povedali?" zasmeje sa, zohne sa ku mojím perám, okamžite sa odvraciam.

„Chcem sa vidieť v zrkadle!" Postaví sa a mňa vezme pod pazuchu, napriek rezavej bolesti sa za jeho pomoci dovlečiem do kúpeľne, kde už z dverí uvidím dlhovlasého ostareného, vychudnutého chlapca. Vôbec sa na mňa nepodobá, nie ako si ho pamätám. Matka by ma nespoznala, tým som si istý.

„Spokojný?" Kuknem aj na Diabla, prezývaného Harry. Mračí sa na mňa, ale nie v zrkadle. Rozpustené vlasy s klobúkom, zvláštne držanie tela typické preňho, pootvorené naozaj pekné pery. Nikdy ho nebudem ľúbiť, po tomto sa to nedá.

„A vy?" Oči sa nám stretnú, to ja som ten kto si sadne na okraj vane a rozplače sa. „Nikdy ste mi tak neublížili jak keď ste ma zachránili. Paradoxné, však?" Sadne vedľa mňa, bez spýtania sa pustí vodu a pridá veľa peny.

„Celý život je paradoxom. Perrie na tom nikdy nebola tak hrozne,"

„Perrie mi je ukradnutá, je odsúdená na smrť ako ja."

„Raz každý umrie, aj ja som odsúdený, každý je." Stisnem pery, nemôžem plakať znovu.

„Nič zlé som neurobil, až na milovanie Nialla. Aj tak ho nemilujete, tak prečo ma tu držíte?" Našpúli ústa,dlho nič nepovie, napokon zastaví vodu. Vyzlečiem sa bez väčšej pomoci, ale potrebujem ho pri nastúpení do horúcich obláčikov bubliniek.

Kľakne si povedľa, zbytočne neplytvám slovami, aby odišiel. Je mi to fuk, celá budúcnosť mi je ukradnutá, nejako pol roka prežijem, pretrpím sex s ním a budem bežať, kým ma nezasiahne guľka.

„Odteraz budeš bývať tu." Tieto slová mnoou prebehnú a dostanú sa do každej bunky, mám dojem že odpadávam, no nabehnú mi zimomriavky, všimne si to.

„P-prečo?" Vyšvihne sa na nohy a mne sa zdá, že sa mu lesknú oči.

„Pretože som sa tak rozhodol, prajem ti príjemný kúpeľ. Aby som nezabudol," Nadvihne ukazovák, nech ide do čerta! Potrebujem si uložiť jeho slová v hlave! „Máš neobmedzený prístup chodiť von, isteže Liam a Niall budú vždy pri tebe. Nezabúdaj na to, že ak sa pokúsiš utiecť-" Nadvihne sa mi kútik úst, aj jemu sa. „A im sa nepodarí ťa chytiť, zabijem ich, ani Perrie smrť neminie." Okamžite začnem kývať hlavou na súhlas.

Ešte pred hodinami som sa pokúsil o samovraždu, pred minútami som ho nenávidel a momentálne mám pocit, akoby mi nič nechýbalo. 

Po troch dňoch konečne na ntbooku! :/ Stále len robota a hovadiny doma :D Ale  som späť s vééééľmii dlhou kapitolkou, no nie?! :D 

Čo sa týka deja, Louis bol asi prvýkrát tak blízko smrti, kto ho zachránil? Ou yeah, náš Diablíík! Nie je teda až taký zlý, keď mu dovolil vychádzať von a bývať uňho v teple, nie? :/ :D 

Diky za votes! :***