Internátna škola

9. Sťahovanie

Riaditeľka nás potom vyhnala s tým, aby sa to viac neopakovalo. Nepodarilo sa mi ju ani poprosiť o milosť Lukáša, pretože nás hnala tak rýchlo, že nám postúpala po nohách a keď za nami zavrela dvere a zamkla, tak nás po chodbe predbehla ako gáfor. Pozerali sme na ňu nepríčetne a vôbec sme nerozumeli jej správaniu, takto sa hádam ešte nikdy nesprávala. Myslím, že jej to celé riadenie školy začína liezť na psychiku a za chvíľu sa zrúti.

Vybrali sme sa teda spoločne na obed. Kde som sa od nich odpojila a išla si sadnúť k Uršule a Angie. Markus si to namieril k chalanom a Silvia sa posadila k starším žiačkám, s ktorými je veľká kamoška.

„Čo od vás chcela?" vyzvedali baby.

„Ale nič," mávla som rukou. „Nezdá sa vám riaditeľka nejaká čudná?"

„Nie, len mi je stále ľúto Lukyho," priznala Uršula.

„Vedela som, že ho miluješ," znovu ju objala červeň. „Neboj nikomu nič nepoviem."

„Tak to dúfam!" varovala ma so vztýčeným prstom.

Neskôr som vybehla na nádvorie, kde sa prechádzalo pár študentov a o niečom diskutovalo. Posadila som sa na voľnú lavičku a dýchala čerstvý horský vzduch. Areál je dosť veľký pre ľubovoľný pobyt vo vyhradenom čase. Máme tu dokonca aj basketbalové, volejbalové a futbalové ihrisko. Celý areál je ohradený vysokým, kamenným múrom z minulého storočia. Iba občas sa otvára veľká čierna brána, pri príchode obchodníkov. Za hradbami školy som ešte nikdy nebola. Viem, len to, že odniekiaľ vedie cesta a všade je kopa stromov. Zrazu som zacítila prítomnosť vedľa seba, ktorá ma prebrala z myšlienok. Bol to Markus. Prečo za mnou odrazu dolieza? Nikdy sme sa nijako extra nebavili, ani neudržiavali blízke kontakty.

„To si s tebou ešte vybavím," začal.

„Čo?" nechápala som na čo naráža, veď tu len sedím a nasávam.

„To tvoje bláznivé klamstvo o mne a Silvii. Ako ťa to len mohlo napadnúť? Nikdy by som jej ani bozk nedal," zatriasol sa.

„Ja si myslím, že sme si kvit, keďže si na mňa hodil Dávida," zaškerila som sa znechutene.

„V poriadku, ja sa nehádam."

„Ale chcel si sa."

„Veď v poriadku."

„Tak čo ešte odo mňa chceš?"

„Ale nič."

„Tak...?"

„Čo?"

„Budeš tu ešte dlho sedieť?"

„Jáj, aha, nie, už som na odchode," zodvihol sa, pomaly odkráčal a cestou sa ešte poza rameno na mňa pozrel. Čo si ako myslel? Že mi ho bude ľúto? Radšej som sa aj ja spakovala a vrátila sa na izbu. Našťastie bola prázdna a mňa niečo napadlo. Rada robím Silvii zle, tak ako aj ona mne a teraz sa mi naskytla úžasná príležitosť. Schmatla som jej vankúš spolu s paplónom a vyhodila ho pred dvere. Potom som vytiahla zo skrini starý ruksak a nahádzala jej doňho pár osobných vecí. Samozrejme nesmelo chýbať spodné prádlo. Zabalený som ho hodila pred dvere a napísala naň odkaz: Si pripravená na odsťahovanie k svojmu frajerovi. S Láskou tvoja verná spolubývajúca Lejla :-* P.S.: Nebudeš mi chýbať.

Šťastná s úsmevom na perách som zbehla do jedálne na večeru, kde sa to hmýrilo deckami. Od stola na mňa kýval Markus, ktorý sedel s Dávidom a Fabiánom. Od vedľa na mňa mávala Angie. Rozhodla som sa pre dievčenskú spoločnosť. Dnes som už nemala náladu na Markusa a jeho podpichovanie. Je otravný ako Silvia, furt by sa len v niečom vŕtal. Prečo sa nemôže každí z nich starať o seba?

 Prisadla som si k babám a pustila sa do večere. Silviu som nikde nevidela. Kto vie kde a s kým sa fláka. Občas som zavadila o vedľajší stôl a môžem odprisahať aj na kolenách, že ten Markus ma nonstop sledoval. Chvíľu som teda zostala naňho hľadieť, ale on sa ani nesnažil odvrátiť pohľad. Iba sa na mňa usmial, ba priam ani nezažmurkal.