Hodiny s Diablom sa tiahnu do dní, kedy sa len povaľujem, občas sa vyberiem s Liamom a Niallom von. Blondiak sa mi vzdialil, viem že žiarli, len nie na koho. Okrem Conversov od neho nič iné nedostanem, požičiavam si jeho veci, Zayna tiež stretávam častejšie, no vydobil som si uňho aký-taký rešpekt.
28.11. posledný novembrový štvrtok na Deň Vďakyzdania sa usalašíme za jedným stolom, isteže Diabol ani Zayn o tom nevedia. Sú odcestovaní, možno majú aj oni rodiny a jeden deň v roku dokážu byť ľudskí.
„Jediný deň v roku, kedy sa môžeme do sýta najesť." Vzdychne šťastne Perrie pozerajúc na Nicka. Aj ten je už v poriadku, síce moc nehovorí a neustále tiky z neho robia imbecila. „Louis to už nevníma, však?"
Zo srandy jej dám pohlavok, síce je to pravda. Mäkký matrac napravil bolesti chrbtice, hrubý paplón zahnal večnú zimu a aspoň civilizávia z televízie prináša moje myšlienky na iné veci. K tej strave...o hocičo požiadam, dostanem. AJ keď mi je blbé nechať Perrie alebo Liama, aby mi niečo pripravili. Raz som ju poprosil o kakao, ukázala mi vztýčený prostredník, z čoho sa vykľula pol hodinová naháňačka.
O šiestej sa zalizujeme nad plneným moriakom, sladkým karamelovým koláčom, dokonca pripravila punč, čo u nás v rodine nebývalo zvykom. Radšej sme porozlievali červené víno, isteže u nás na stole toho bývalo viacej... Aj viac ľudí okolo stola.
„Rýchlo zaďakujme Bohu a poďme jesť." Povie netaktne Niall, pažroš.
„Urobíme to ako každý rok." Šepne Perrie, rýchlo pleskne nenažranému po ruke, aby sa nedotýkal zákuska. „Každý pár viet, za čo ďakuje. Idem prvá."
„Kto povedal?" podpichne ju Liam. „A navyše, len minulý rok si tu so mnou a so Zaynom sedela."
„Som žena, bezo mňa by ste si objednali pizzu. Hííí, sorry! Nikto nesmie vedieť o tomto mieste." Rozosmeje ma to, pri čom nespúšťam oči z Nicka. Pred dvoma mesiacmi zlomený, nahý, mŕtvy. Dnes oblečený pomaly ako ja, zdravý a živý. Aspoň po fyzickej stránke.
„No davaj! Som hladný!" zaúpe Niall sediaci vedľa mňa.
„Bože, ďakujem ti za tento rok. Dožila som sa dvadsaťpäť rokov, síce len tak-tak ale dožila. Ďakujem ti za Louisa a Nicka." Zdvihnem pohľad do jej, zahryznem si do pery. Nesmiem plakať! „Dve dušičky, ktoré mi obohatili samotu, no hlavne ty Louis. Poznáme sa takmer trištvrte roka a keby si tu neni, dávno zošaliem, vykúzlil si mi úsmev a narobil kopec vrások." Nedá sa to, slza vypadne sama. „Ďakujem."
Nasleduje Liam, ktorý zavďačí za dobré jedlo a taktiež za život. Nicka musíme preskočiť, pretože len zvesí hlavu a nahlas sa rozreve. A na rade som ja, vzopnem ruky k Bohu, hádam ma raz vypočuje. Na druhej strane Deň Vďakyvzdania nie je o tom, že ľudia ďakujú Bohu, alebo bohom. Mohol som umrieť toľko krát, no to ja som sa zachránil, nie On.
„Ďakujem Ti za nových ľudí v mojom živote. Liama, Perrie, Nicka." Nialla náročky nepoviem. „V tomto roku sa toho udialo mnoho. Teraz tu sedím, dívam sa momentálne na najbližších ľudí. Cudzích, no napriek tomu sú mi ako rodina a-" preruší ma Niallov vzlyk, Perrie ho jemne pohľadí po pleci. „A to sa nevidí každý deň."
„Ď-ďakujem ti, že som...tu. S priateľmi, máme pred sebou dobré jedlo. Za Louisa, aby mi konečne odpustil."
Prekrútim nad ním očami, Nick stále plače, len s Liamom sa mi stretnú oči a vtrie sa: „Vďakyvzdanie je aj o odpúšťaní, Loui."
„Je to o vďake, žiadne Odpusťvzdanie neexistuje." Odseknem, lenže aj Perrie na mňa čudne kukne, preto klamlivo dodám: „A odpustil som, bohužiaľ, nezabudol." Pobúcham Nialla po pleci, na čo sa všetci pustíme do jedla. Dlho do noci jeme, kecáme, pijeme punč, až nie je čo piť a jesť. Až vtedy sa opito postavím, nikdy som nepil toľko. Toto je moja prvá skúsenosť, preto nevnímam a pridržiavajúc sa steny prejdem do Harryho a mojej izby. TS! Diablovej!
„Loui!" Árgh! Horan, počuť, že uteká. „Vieš, tak mi napadlo, či si netúžiš zopáknuť to minule." Nadvihnem nad ním obočie, prevalím sa chrbtom na kamennú stenu. Rozosmejú ma dychtivé oči.
„Toto," plesknem si po zadku. „Ty už nikdy nedostaneš." A so smiechom idem ďalej, nechávam ho tam samého ako stĺp. Neveriaco sa hodím na posteľ, zapnem telku, v tme sa všetko točí. O tretej mi viečka začnú padať, s tým sa ale vynárajú bolesti brucha, závrate, točím sa spolu s plafónom. O štvrtej som nútený postaviť sa, vyštartovať do kúpeľne, no cestou zakopnem o prah dverí a spoločne so zvratkami letím na podlahu.
„Kurva," zabudol som si zažať, napne ma ako náhle zacítim pod rukou kúsky jedla, to už zvraciam do vecka. Zostáva mi lepšie, avšak nie je možné postaviť sa na nohy, dlho sa premáham. Aby som nezaspal, že zajtra má prísť Diabol. Veď ráno stíham všetko...
Och, čo si myslíte o Louiho bláznivom večeri? :D :D
BOŽE! A komentíky potešili, fakt baby! :** A aj ja im držím palce, aby konečne ušli, ale mám pocit, že zbytočne predbiehame :D
Iste vďaka aj za votes :*** Ďalšia časť možno v nedeľu a ak by sa mi zadarilo, možno zajtra :D Tak čauteeee :D :*
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
