Dlho si zvykám na nový režim, doslova armádny. Ráno o štvrtej budíček, večer o ôsmej sa všetko končí a potešenie zo sprchy na dosah. Počúvam každý Michaelov rozkaz, spoznávam vďaka nemu chlapov, ktorí sa ako ja snažia. Len začiatky sú ťažké...
„Vstávaj!" vyleje na mňa za kýbeľ ľadovej vody. Musí to robiť každý deň prvé dva týždne, kým sa nestrhám sám zo sna a nečakám s ustlanou posteľou. Raňajky, obed, večera. Nič medzitým, prvý týždeň moc nenajem, chutí to otrasne. Až raz sa neprinútim všetko vpratať do seba, vylízať tanier, energia na šesť hodín dostačujúca.
„Ide o to, čo máš na tanieri. Nie o to, ako to chutí." Hovorí Michael, nie je až taký zlý. Je pravda, že na niekoho môže pôsobiť hnusne, drsne, len ja som výcvik strachu zvládol pred mesiacmi.
V posilňovni ma mučí, naozaj. Nevládzem hneď tridsať klikov naraz, preto ma šľahá palicou po chrbte, zadku, aj pätách, kým sa nepozvraciam. Stačí chybička, napríklad povolím na jednej ruke, palica pretrhne vzduch.
Po tých vyčerpávajúcich dvoch týždňoch sám za ním behnem a požiadam ho o lekcie behania. Štipľavo sa uškŕňa, ja nechápavo pozerám.
„Chceš mu ujsť, všakže?" Potľapká po mieste vedľa seba, sedí vonku v tejto zime, v upršanom počasí, kedy sa medvede obracajú na druhú stranu. Neisto si prisadnem, ponúkne mi hrubú cigaru.
„Nefajčím."
„Nefajčia len buzny." V tom momente mi zovrie hrdlo, radšej si ju vezmem a potiahnem len do úst.
„Viem, že cigary by sa nemali šľukovať, no ja to robím, inak by som z toho nič nemal." Kývnem, akoby viem o čom hovorí. Ostatní po nás čumia, keďže Michael sa s nikým extra nebaví. „Si jeho prvá kurva, ktorú poslal sem. Nerátam toho krpatého posratého Blondiaka. Reval, keď zbadal zbraň, nie aby z nej strielal." Opätovne si potiahnem, až sa mi zakrúti hlava.
„Je to môj bývalý." Vydýchnem hustý oblak pravého dymu, nechutí mi to, no pre beh spravím všetko.
„Lucas ťa zajtra čosi naučí o behaní, pozajtra pôjdeme spolu na pár kilometrovú trasu."
Pri päťkilometrovom behu nemám šancu ujsť, všade aj tak les a on s Lucasom – ryšavým týpkom -, vždy so zbraňami vystrčenými ku mojej hlave.
Prejde ešte jeden týždeň, to už behávam päť kilákov bez problémov, vždy zadychčaný a spotený sa dostavím do posilky, kde si odmakám zvyšok bez palice. Michael už na mňa nedohliada, pravdepodobne má pocit, že som zvládol väčšinu jeho tréningu.
V jeden deň sa zobudím o tretej ráno, zapnem nepoužívaný televízor, izbička malá a útulná. Síce tmavé steny s nábytkom nič moc, mám to pre seba. Kukám na nezmysly, naozaj som to pozerával? Sprosté sitkomy? Raz zas budem, poviem si. Ale teraz nie.
Baby v šťvrtok ďalšia a sľubujem dlhšia! :D Pretože sa niečo udeje! :D :D :D Dúfam, že sa vám to bude ľúbiť :/ :D
Diky za votes a komentík! :*
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
