Dvadsiatéhoštvrtého decembra, kedy sa len odpočíva, idem za Lucasom, aby sme si šli zabehať, takmer sa zrazím na chodbe s Diablom. Usmieva sa, ja nie.
„Kľakni, ty šteňa." Isteže, príde s úsmevom, odíde namosúrený na celý svet. „Pozdrav." Poobzerám sa okolo, poznám niektorých chlapov a oni zas mňa. Už tretí deň mám dovolené ísť po sprche dole do baru, je to stále v budove, no riešia sa tam iné veci. Pije sa pivo, hrajú šípky, biliard. „Kľakni, Kurva!" poriadnu mi strelí a bolí, potom ma kopne priamo medzi nohy, to ma donúti poslúchnuť.
„Dobrý deň, pane." Zasyčím so stále točiacimi sa hviezdičkami pred očami.
„Fajn, teraz poď do mojej izby." Mojej.
Hodí sa na ňu, prstom mi naznačí, aby som sa pripojil, so zaťatými zubami si sadnem na okraj postele. Po skoro mesiaci, čo tu driem sa cítim silnejší, nie viac ako on, ale viac ako som bol ja. V noci sa nemodlievam k Bohu, opakujem si Perriene slová.
„Ľúbi sa ti tu?" kývnem na súhlas. „Nerobia ti zle?" obzriem sa ponad plece, či si neuťahuje, lenže na to ma zdrapí za tričko, rýchlo si ma pritiahne na seba. Stíham sa lakťom podoprieť vedľa jeho ramena, aby som neskončil naozaj na ňom. Isteže to je dlho, neuspokojujem sa, nikoho tu ani nemám. „O mesiac budeš mať prvú prácu." Tá vôňa, mentolový dych...
„Dobre, pane." Idem sa odtiahnuť, na to sa rozosmeje.
„Kurvička si praje byť dominantom? SI kurva a nikdy nebudeš nič viac." Silno zatváram viečka, nemôžem sa podvoliť a vyštartovať. „Len kurva." Nevyprovokuje ma! Michael ma učil zdržať sa, vraj o horúcu hlavu sa dá rýchlejšie prísť. „Tvoja matka je tiež, podľa toho, čo som o nej počul."
Vyrážam po ňom ihneď, sadnem si naňho obkročmo, nezabúdam nohy priložiť ku jeho píšťalám, aby ma nezkopol. Ruky mu priložím pri dlhšie vlasy, stále sa choro smeje.
„Neopovažujte sa hovoriť o mojej matke!" syčím, vpľúvam ich do vysmiatej tváre. Lenže to mne sa do očí tisnú horiace kvapky.
„No tak, vraz mi. Ak na to máš gule. Prešiel rok po otcovej smrti a ona sa už kurví."
„Klamete!" Odrazím sa z celej sily od jeho rúk a vystrelím z postele, doslova utekám pri okno, kde rozbúrene strhnem závesy do strany, aby som videl na padajúci sneh. Lampa z pred budovy vločky oranžovo zafarbuje, trošku ma to ukľudní.
„Niall ju videl ako si domov ťahá muža, päťdesiatnika. Smiala sa, bozkávala ho na ústa a krk, flirtujúco ho viedla do vášho domu, kým Lottie sa pozerala z okna." Žeravá kvapalina si prúdi po vráskach, vyschnutej koži, prepadnutých lícach, trasúcej brade až stečie kamsi do neznáma, kam ich nevpúšťam. Aktuálne mi je to fuk, nech vidí lávu, čo po mesiacoch nespôsobil on!
„Máte dôkaz?" Hlas sa drhne v hlasivkach, preto odkašlem.
„Potrebuješ ho?" Pozriem za výsmechom, sedí s prekríženými nohami, je to Diabol!
„Áno. Neverím vám! Nikdy nebudem..."
„Och, ty si si myslel, že po tvojom odchode sa im život zastaví ako tebe? SI na omyle, rýchlo sa adaptovali. Všetky štyri chodia normálne do školy, tí dvaja do škôlky." Malí krpci? Keď som odchádzal...mamu som len raz začul sa o tom rozprávať s Lottie...
„Prečo?" šepnem. Nedáva to zmysel, aby mi to rozprával. Či vidí, aký som silný a nebojácny tak ma pokúša ničiť psychicky?
„Čo prečo?" Postaví sa z mäkkej podložky, len krok, potom sa moje ústa opäť otvoria.
„Prečo ste ich našli?" Mykne plecom.
„Pretože máš narodeniny a tá v okne sa mi zaľúbila." Najprv sa mi nos rozšíri, keďže do seba naberiem poriadne množstvo kyslíka, využívam ho na okysličenie svalov v nohách, rozbehnem sa po ňom s krikom. Takým, aký ho mávali bojovníci v minulosti. Skočím po ňom, pravdepodobne mu tým vybíjam dych, prevaľujeme sa jeden na druhého, škriabem, kopem, hryziem.
Podarí sa mi ho prevaliť, zaujmem pozíciu z pred chvíle, dávam pozor na nohy. „Nedotknete sa jej!" Vyhrážka ho rozosmeje, preto mu vlepím, on ale neprestáva.
„Ach, kurvička." Zagánim, hrablo mu? „Si smiešny, ja môžem všetko pokiaľ ti to nedošlo. Môžem ich zabiť, aj Perrie, Liama a Nialla, isteže Michaela. Patria mne, poslúchnu každý rozkaz, až na teba." Sila pritlačujúca jeho ruky zoslabne. Možno ma to donúti urobiť jeho vážny pohľad bez náznaku uštipačnosti.
„Čo tým myslíte?"
„To mi povedz ty."
Lenže po pár sekundách ticha pod sebou zacítim kopček, priamo pod mojím zadkom, zapremýšľam sa nad tým tak, že si nevšimnem čo sa v ňom odohráva. Vyšvihne sa spodo mňa, ocitá sa medzi mojimi nohami, kopčekom na mojom ochabnutí.
„Prosím, nie." Vypustím, on sa skloní ku mne, držiac stále ruky, obtrie sa vrchnou perou o moju dolnú, ten mentol! „Prosím," vzdychnem, no to ja ponadvihnem hlavu, vtedy sa začneme chovať sťa blázni. Jeden z druhého strhávame oblečenie, počuť nariekanie látok, plesk, ako náhle mi uštedrí parádnu po zadku.
Predstavujem si ho horiaceho v najpekelnejších plameňoch, som to bohužiaľ ja, kto sa ku nemu rúca a kričí o pomoc, vchádza ku nemu, oslobodzuje ho a pri tom sám horí na popol. Bez ľútosti si ma pretočí na brucho, nadvihne si ma, obzriem sa ako si ho rýchlo pretrie slinami. Pri prvom sexe ma nútil, aby som sa pozeral, aktuálne ho chcem vidieť. Vlnité vlasy, pootvorené plné pery, rovné zuby, ohryzok, tetovania a... Je to tým, že som dlho s nikým nebol, veď ho nenávidím!
„Bože! Fuck!" skríknem, až pri moc prirazí do mojej prostaty, začnem si ho honiť. Skoro po roku. Hádam ani dvakrát neprejdem po celej dĺžke, kričím. Horšie je, keď si ma znovu pretočí tvárou k sebe. V tempe neprestáva, bozkáva ma po tvári, oblizuje po lícach, s prstami zaborenými do vlasov a mne sa znovu stavia do pozoru.
„Lo-Loui!" naposledy prirazí, kedy aj ja sa začnem uspokojovať,zatváram oči a zjavia sa mi mačacie zelené očiská, ten ironický úsmev, semišky so smiešnymi košeľami..
„Harry!"
Rany prichádzajú okamžite, bez ľútosti s krikom. Nestíham sa kryť, hoc mesiac som nerobil nič iné, je bohužiaľ stále silnejší. V duchu si nadávam za hlúpy nápad, ani nie nápad než spontánnu reakciu. Jeho slová bolia, samá kurva a iné vulgarizmy na osobu pod ním. Mrzí ma moje poddanie sa tetovanému telu, že som sa za krátku chvíľu stal naozaj jeho kurvou.
„Odkiaľ to vieš?!" Zas sa zahná, na čo žensky vykríknem. Po ďalšej rane by som asi odpadol.
„Z-začul som vás a Liama. Pred pár mesiacmi." Šepkám.
Hádže na seba vrstvy oblečenia, košeľa sa mu nedarí roztrasenými rukami zapnúť, len ho so slzami pozorujem. Je v rozpakoch, pravdepodobne sa premáha, aby ma nezbil väčšmi.
„O mesiac máš prvú úlohu." Zopakuje. Jeden gombík mu odpadol, preto to nechá, oblečie si dlhý kožený kabát a na nos nasadí slnečné okuliare, ktoré pred tým nemal. „Ak ju nesplníš, zabijem všetkých."
Tak, sľúbila som vám dlhú časť :D Máte ju mať! :D A hej, prišiel Harry :D
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
