Internátna škola

13. Vraždiace monštrum

Uprostred noci sa prebudím a nedarí sa mi zaspať. Rozhodnem sa, že sa zájdem pozrieť za Lukášom a zistiť čo sa s ním doopravdy deje. Sľúbil, že mi všetko vysvetlí. Neváham, oblečiem si mikinu a opustím izbu. Kráčam z tretieho poschodia až na prízemie, kde začujem nejaký zvláštny mľaskot. Nachádzam sa v hale pod schodmi, kde sa okrem sedačiek a gaučov nachádza aj veľký televízor. Väčšinou ho nemáme dovolené pozerať, ale občas počas vyučovania nás sem zoberú a pustia nám nejaký film. V hale je síce tma, ale nie úplná. Dnu preniká jas splnu mesiaca. Niekto sedí na gauči priamo pred televízorom. Vyberiem sa teda tým smerom, aby som zistila kto to je a čo tam vôbec stvára.

Niekto tam sedí zhrbene a nahlas mľaská. Podídem ešte bližšie za gauč a zbadám na zemi nehybné rozpárané telo. Chcem vykríknuť, ale v poslednej chvíli si položím dlaň na ústa, pretože postava na gauči ma zaregistrovala a teraz ma sleduje prenikavými červenými očami. Vtom momente chcem ešte viac kričať. Postava krúti hlavou a o lem rukáva si utiera krvavé ústa. Zahliadnem jej v ústa, dlhé tesáky, očné zuby. Upír. On je sakramentsky, opravdický upír? Chytá ma panika. Neviem čo robiť skôr. Utekať, kričať? Namiesto toho stojím na mieste a zízam naňho ako na ducha. Lukáš je upír. Chalani mali pravdu. Nestrielali si zo mňa, ale ako sa to mohlo stať? Ako to mohol niekto dopustiť? Upír? Nemala by to byť iba bájna bytosť? To predsa nie je možné, aby sa za hradbou našej školy potuloval upír. Teraz je isté, že sme v nebezpečenstve. A čie je to telo, ktoré dotrhal na franforce? On predsa nie je obyčajný upír, je to netvor, zver, monštrum!

„Lejla," zachrapčí odrazu.

„Nie," zavrtím hlavou a mám v pláne utiecť, ale nejde to, akoaby ma tam niečo držalo. „Ktosi?" priam nezavreštím!

„To som ja Lukáš. Ja viem čo si teraz o mne myslíš, že som nenapraviteľný, vlastná áno to je celkom pravda. Navždy zo mňa bude toto prekliate monštrum, ale ty a ostatní ešte máte šancu. Máte šancu utiecť a zachrániť sa! Odíďte čím skôr tým lepšie. Toto už dlho nezostane ututlané, všetko sa prevalí a vás zamknú, budú vás do vašej osemnástky držať pod zámkom. Potom vás zabijú a stane sa z vás to isté čo zo mňa!"

„Ale ako? Ja tomu nerozumiem. Oni ťa zabili? Prečo to robia? Ako to robia?"

„Všetci profesori, všetci dospelí čo sa nachádzajú v tomto komplexe sú krvilačnými monštrami. Do vašich tiel pumpujú ich vlastnú krv prostredníctvom čajov a červených limonád, ktoré pijeme každý deň. Počas vašej popravy musíte mať dostatok upírskej krvi v sebe, aby ste zvládli premenu z človeka na upíra."

„Prečo zabili teba v tomto veku?"

„Nikto ma nezabil."

„Tak čo sa stalo?"

„To nerieš. Odíďte! A sľúb mi, že zo sebou vezmete aj Silviu."

„A čo ty? Prečo nejdeš s nami?"

„Teraz je už toto môj domov. Nechcem vám ublížiť, keď cítim silnú, čerstvú krv, tak som celý bez seba. Neviem sa kontrolovať, zabil by som vás."

„To nie je možné," vrtím hlavou a začínam sa krok za krokom vzďaľovať.

„Vezmite aj Silviu, prosím ťa. Vezmite ju," naozaj ma presvedčivo prosí. Asi ju má naozaj rád.

Odrazu sa v hale rozsvieti svetlo.

„Havranová!" skríkne zozadu na mňa riaditeľkyn hlas, nalakám sa.

„Ochranka, ochranka!" začne kričať. Chcem sa rozbehnúť a utiecť do izby, ale riaditeľkyna ruka ma zastaví a nepustí ma. „Ty pôjdeš so mnou!"

O minútu na to dorazí ochranka, riaditeľka im prikáže, aby odpratali telo a potom priviedli Lukáša za ňou.

 Zatiaľ idem s ňou sama, k nej do riaditeľne, kde si ma posadí na kreslo a ja čakám na rozsudok. Trasiem sa. Nechcem sa stať vraždiacim monštrom. Nechcem byť krutá ako ona ani ako Lukáš. V tom sa rozplačem. Síce riaditeľka ešte nevyhŕkla ani slova, ale ja plačem. Ona sa hrabe v zásuvkách, niečo hľadá. Potom niečo píše na počítači a tlačí to v malej tlačiarni. Keď je hotová, tak položí papier predo mňa a podá mi pero, aby som ho podpísala.