Všetko okolo nás

15.Kapitola

 Na ďalší deň mamka navrhla či si nespravíme čisto babskú jazdu. Ani jedna zo sestier nebola proti a mne to prišlo ako dobrý nápad. Už dlho sme takto nikde neboli. Obliekli sme sa a išlli sme na raňajky. Je to skvelý pocit keď vám niekto spraví raňajky. Každá z nás si dala niečo iné. Zo všetkého som ochutnala. No to moje mi chutilo najviac.

Keď sme sa nejedli nasadli sme do auta a naša cesta mierila do shoppingu. Sestry toho brali toľko že im to až padalo z rúk. Mňa nič dáko extrémne nezaujalo. Môj svet sú tenisky. Preto som aj čakala kým sa posunieme do tej teniskovej sekcie. Obehli sme aspoň desať obchodov keď konečne sa pred nami zjavil Vans obchod. Hneď som doň vbehla a začala si prezerať najnovšie modely. Našla som si tam asi tri páry ktoré sa mi neuveriteľne páčili. Nakoniec som si kúpila len dva ale aj tie stáli za to.

 Naša ďalšia zastávka bola talianska reštaurácia. Keďže v shoppingu sme strávili toľko času že sme už boli hladné. Keď sme vošli zbadala som Jess. No ona si ma nevšimla. Prišiel k nám čašník s otázkou čo nám prinesie. Ja som mala voľbu jasnú. Chcela som pizzu s prosciuttom a syrovými okrajmi. To jediné si vždy dávam keď sem ideme. Čo nie je dáko často keďže moji rodičia sú dosť pracovne vyťažený. Po dobrom obede sme sa prešli po parku a ja som zahliadla malú palacinkáreň. Počula som že tam robia niečo ako Choco-Kebab. Spýtala som sa mamky a sestier či ich môžem pozvať. Neprotestovali. Vošli sme dnu a uvítalo nás milé dievča. Asi bola brigádnička. Podľa výzoru som odhadovala že má asi toľko rokov ako ja.

 Objednali sme a čakali kým nám donesú keď vošla dáka skupinka dievčat. Nikto im nevenoval pozornosť kým sa nezačali smiať ako šibnuté. Vekovo boli na mojej úrovni no mentálne ani nie. Nevravím že by sa mali hrať na dospelé ale predsa keď niekam prídem nesprávam sa ako päť ročné decko.

 Konečne nám prišli Oreové Frappé a ten kebab. Bol výborný. Raz sem možno zájdem aj s Jessikou. Touto palacinkárňou sa naša babská jazda skončila. Nasadli sme do auta a mierili domov. Perla bola celá nedočkavá keď nás zbadala. Nebýva totiž často sama doma. Zobrala som jej vôdzku a namierili si to preč od nášho domu. Túlala som sa len tak bezvýznamne uličkami. Obzerala si ľudí a rozmýšľala nad všeličím možným. Keď som sa blížila k Jessikinmu domu vybehol z neho Matt. Zastala som a podišla bližšie ku kríkom aby ma nezbadal.

„Tak zajtra zlatko." Zakričala za ním Jess.

Neverila som vlastným ušiam, očiam. Neverila som ničomu. Len som tam stála v tých kríkoch a môj mozog skratoval. Vymýšľala som všetko možné čo sa asi stalo.

Prečo bol u nej? Čo tam vôbec robil?

„Ty sa predo mnou skrývaš?" ozval sa známi hlas.

Do pekla to je Matt. Rýchlo vymysli dáku výhovorku. Alebo mu povec pravdu. Jasné poviem mu že som strčená v kríkoch aby som počula čo sa rozprával s Jess. Bili sa vo mne dve strany.

„Ehm... nie. Prečo by som sa mala?" vystrčila som hlavu z kríkov.

„Tak čo si tam potom robila?" pozrel na mňa zo zdvihnutým obočím.

„Hľadala som tam mobil." Ako ozaj? Väčšia blbosť nebola?

„Mobil? Prečo?" nechápavo hľadel.

„No ja som kráčala a držala som ho v ruke a dáky neznámy chlapec do mňa drgol tak že mi vypadol z ruky. A skončil v kríkoch." Falošne som sa zasmiala.

„A ty z kade ideš?" chcela som zistiť či mi povie pravdu že bol u Jessiky.

„Á len som tadeto prechádzal." Zaklamal.

Ak mi to nechce povedať fajn ale takúto blbú výhovorku som teda nečakala.

„Aha okej." Jemne som ho obišla a namierila som si to domov.

Konečne som vošla dnu a zbadala som cudzie topánky. Započula som veľa hlasov a tak som zakričala aby som zistila či sa mi oplatí vojsť do obývačky. Neskôr som zistila že to je Babka s Dedom. Juchú. Moje vnútro len tak skákalo od radosti. Nevidela som ich hádam celú väčnosť. Hneď som vbehla do obývačky. Zasypala ich bozkami a objatiami. Bola som taká rada že prešli. Posedela som s nimi no keď už bolo veľa hodín šla som si ľahnúť.

Ráno mi cinkla správa od Bena či to dnes teda platí. Odpísala som že to je na ňom. Napísal že si to zatiaľ nerozmyslel. Nad tou správou mi tak trochu zastal rozum ale povedala som si že kašlem na to .

Nastalo poobedie a ja som sa začala chystať na naše stretnutie. O pol tretej sme sa mali stretnúť pri parku. Trochu som meškala. On tam stál a bolo na ňom vidno že je dosť nervózny. Popravde aj ja som bola nervózna. Podišiel ku mne a objal ma. Ja som mu objatie veľmi neopätovala. Nemala som zatiaľ dôvod. Vybrali sme sa do parku. Ako sme kráčali všimla som si že v tom parku nik nie je.

„Ara..." začal.

„No?"

„To čo sa medzi nami stalo... neber to v zlom, ale to sa stať nemalo."

Ostala som stáť aby som si uvedomila čo to práve povedal.

Takže nemalo sa to stať? Čože? To si snáď robí zo mňa srandu!

Moje vnútro kričalo ako besné. Asi päť minút som mlčala aby som si dobre premyslela čo mu na to poviem. Nechcela som pôsobiť sko úplna hysterka.

„No ako myslíš." Toto jediné zo mňa vyšlo.

„Nehnevaj sa prosím. Ja ťa mám rád ale prísť o kamarátku ako si ty to mi za to nestojí." povedal.

„A stojím ti ja vôbec za niečo?" otočila som sa a zrýchleným krokom som kráčala preč.

Okamžite išiel za mnou.

„Idiot. Čo si o sebe myslí? Že budem skákať tak ako on bude pískať? To sa teda mýli." Mrmlala som si pre seba.

„Ara...prosím. Ara!" chytil ma za ruku a otočil smerom k nemu.

Arogantne som mu odvrkla. „Čo chceš ešte odo mňa?"

„Ja nechcem o teba.... no ... prísť." Hodil na mňa smutné oči.

„Teraz ma nechaj to jediné môžeš pre mňa spraviť." Vytrhla som svoju ruku z tej jeho, otočila som sa mu chrbtom a zároveň sa mi spustil vodopád sĺz. Namierila som si to domov. Vošla som dnu a rozbehla sa do izby. Hodila som sa na posteľ a čumela do blba. Bola som tak unavená že som zaspala ako drevo. V noci som sa asi päť krát zobudila. O tretej ráno mi cinkla správa. Bola od Bena. Ani som si ju neprečítala, len som ju ignorovala. To jediné som od neho chcela. Aby mi dal pokoj!