Bola si veselá.
Bola si šťastná.
Celé dni si sa usmievala.
.
.
.
Kedysi...
.
.
.
Ale už nie.
Povedala si mi prečo.
Život ťa pripravil o rodičov.
Priatelia sa na teba vykašľali.
Bola si sama.
Útočisko si našla tam, kde mnohý pred tebou.
Avšak ty si tam bola skôr.
Chodievala si na cintorín.
Sedávala si medzi hrobmi.
Nerobila si nič, len sedela.
Občas si sa postavila a prechádzala si sa.
.
.
.
Neskôr si začala rozprávať.
Prihovárala si sa tichej hline.
Nikto ti neodpovedal, ale teba to neodradilo.
Mlčanlivé hroby boli dobrí poslucháči.
.
.
.
Začala si rozprávať viac.
Rozprávala si o tom, aký si mala deň.
.
.
.
Každý deň si našla na cintoríne miesto, kde si si mohla vyliať dušu.
.
.
.
Aj keď sa zdalo že si ty tá zlá, tá divná v skutočnosti si mala najčistejšiu dušu široko-ďaleko.
Neťažilo ťa svedomie.
.
.
.
Neskôr, si začala klásť tichej hline otázky.
Neodpovedali.
Hroby mlčali doslova ako hrob.
Až neskôr...
.
.
.
Počas Dušičkovej noci, si sa zdržala na cintoríne.
V tento deň pršalo.
"Oplakávate svoje hriechy..."
Povedala si.
Ticho.
Hroby mlčali.
.
.
.
Neskôr dážď zosilnel.
Ale ty si mlčala.
.
.
.
O polnoci dážď ustal.
Ty si sedela medzi hrobmi.
Nič, len sedela.
.
.
.
Na cintorín sadla hmla.
.
.
.
Postavila si sa, a opäť si prehovorila.
"Môžete prísť. Nikto naozaj živí tu nie je..."
Povedala si.
.
.
.
Chvíľu sa nič nedialo.
Ale netrvalo to dlho.
Mŕtvi vstali zo svojich hrobov.
Duše prichádzali k tebe.
Mlčali.
Ako vždy.
Ty si sa nezľakla.
Podišla si k nim.
Vedela si, že ti neublížia.
.
.
.
Išli ste do kostola.
Dušičky mali v tichu Dušučkovej polnoci bohoslužbu.
.
.
.
Keď sa nadránom rozozvučali kostolné zvony, Dušičky opustili kostol.
Išla si s nimi.
Nasledovala si ich až na cintorín.
Tam zastali.
.
.
.
Dušičky po prvý krát prehovorili.
Boli to tri jednoduché slová.
" Poď s nami..."
Povedali.
.
.
.
Vedela si, čo majú na mysli.
Mlčala si.
Potom si prikývla.
.
.
.
Ešte v to ráno sme našli na cintoríne o jedného mŕtveho viac.
Dievča umrelo medzi hrobmi.
Bola bledá.
Mala modré pery, ale na nich mala úsmev.
Po dlhom čase si sa prvý krát usmiala.
A aj posledný.
Odišla si s úsmevom na perách.
Bol to zvláštny pocit.
Bola si mŕtva, ale konečne aj šťastná.
.
.
.
A to je príbeh o tom, ako si sa počas Dušičkovej noci dostala tam, kde si mala byť od začiatku.
Na mieste, kde niet bolesti ani utrpenia.
Tam, kde môžeš byť konečne naozaj šťastná...
