Volám sa Cornelius Ink a dnes Vám poviem príbeh o tom, ako som zomrel. Také príbehy neslíchavate každý deň, čo? Takže aby som nezdržoval: môj život odmalička nebol ľahký. Vyrastal som v drsných podmienkach na ulici v chudobnej rodine. Každý deň som musel niečo ukradnúť, aby som prežil. Raz ma jeden pekár načapal a bez milosti mi zlomil ruku. Zvíjajúc sa na zemi v bolestiach ma našli Temní bratia – príslušníci Bratstva tieňov. Je to tajný spolok, v ktorom sú jedni z najnebezpečnejších a najsmrtiacejších občanov Terrenu – môjho rodného mesta. Ak sa chcete zbaviť zlého človeka bez jednej jedinej stopy, prídete za nami. Sme vychovávaní pravidlom – tiene sú náš domov. V Bratstve sa trénujú tí najlepší zlodeji, vrahovia, šermiari rôznych rás. Do Bratstva ma v teň deň prijali, sledovali ma už dlhšiu dobu a obdivovali moje schopnosti plíženia a kradnutia. Ale vstup do Bratstva samozrejme nie je zadarmo, platí sa zaň veľmi vysokou cenou – ked raz vstúpite do Bratstva, končí sa váš spoločenský život. V deň prijatia budete vyhlásení za mŕtveho, a ktokoľvek známy vás spozná, musí zomrieť. Čiže pre mňa absolútne žiadna cena. Už slúžim Bratstvu 23 rokov, a dnes je veľmi dôležitý deň – chystám sa na misiu, ktorú ak úspešne splním, budem povýšený na hodnosť Generála jr. Bratia tejto hodnosti dostanú pod velenie vlastnú štvrť mesta a v nej spravujú ústredie Bratstva danej štvrte. Väčšinou už Bratov s touto hodnosťou do terénu nevysielajú, až na výnimky. Práve sa chystám za Veľmajstrom Komstockom, aby mi dal bližšie informácie o mojom poslaní.
Vyčistil som si posledné rany z misie v Starom Kráľovstve, kde som bol naposledy. Dlhý príbeh... Skrátene – jeden zlý Elf, pašovanie strelného prachu cez Večný les... Jedna nebadaná strata Elfského mechanika, bla bla bla... Vyšiel som z kúpeľne a zamieril k truhle s vybavením, ktoré sa skladá z brnenia z najlepšej Trpasličej ocele, košele čiernej ako sadza aby zakryla brnenie, z pohodlných čiernych nohavíc, ktoré neobmedzujú pohyb v prípade potreby úteku, a dlhého čierneho plášťa s kapucňou. A ešte jedna vec – Maska Bratstva. Kovová maska na tvár so špeciálnymi optickými šošovkami umožňujúcimi priblíženie a zaostrenie na obraz. Okrem toho výborná ochrana tváre, samozrejme. Na dne truhly sa blysli zbrane – dýka posiata vzácnymi drahokamami z Gnómskeho kráľovstva – dar od kráľa Fedipalda za záchranu jeho dcéry pred Grifom. Zastrčil som si ju za opasok. Potom dve pištole, ktoré som našiel na jednej výprave na Ostrov večných lovíšť. Ďalší dlhý príbeh so skorumpovaným Lovcom Mašín. Zastrčil som ich do puzdier na opasku. A nakoniec – môj verný oceľový meč so zlatým pásom v strede. Ukuli ho poslední Trpaslíci z Feldonu predtým, než ich krajinu zničili draci. Našiel som ho v horských ruinách Feldonu, ked som tadiaľ prechádzal do Tarbiku. Zvláštne na ňom je, že normálne vyzerá ako trošku väčší zapaľovač. Ale ked sa stlačí malé tlačidlo na spodku, meč sa vysunie. Dá sa s ním tak ľahko dostať cez kráľovské stráže, alebo s ním poriadne prekvapiť nepriateľa. Plne vybavený som sa vydal za Veľmajstrom do jeho veže. Celé dni je tam sám, zahrabaný v knihách. Po ceste som stretol Brata Edwina. ,,Zdravím", pozdravil, a ja som videl, že nie je v poriadku, aj ked sa to snažil zakrývať priateľským úsmevom. „Čo je ti?" spýtal som sa. „A nesnaž sa mi nahovoriť že nič, vidím, že sa celý trasieš." ,,No, ech... to je tými zmiznutiami." ,,Akým zmiznutiami?" vyzvedal som. „Ty o tom nevieš? Bratia Fellen a Leod... proste len tak zmizli. Naposledy som ich videl, ked sa vrátili z ich výpravy v Odnare. Šli za veľmajstrom, a ja som sa s nimi dohodol, že večer o piatej sa stretneme pri pive U urehotaného osla. Neprišli. Spýtal som sa skoro všetkých Bratov, ale ani oni mi nevedeli nič povedať. Každý ich naposledy videl pri ich návrate... Počuj! Ty ideš za Veľmajstrom, však? Mohol by si sa spýtať jeho?" zadíval sa na mňa s prosebným pohľadom. „Dobre," povedal som mu. Čo iné mi tiež ostávalo. Fellen a Leod boli práve tí, čo ma vtedy našli na ulici. „Ak nezabudnem..." „Oh dakujem, Cornelius! Vedel som, že sa na teba dá spoľahnúť!"
