Všetko okolo nás

20.Kapitola

Keď som prišla do školy prvé čo som hľadala bola Sabrina. No nikde som ju nevidela. Jess bola so mnou každú prestávku. Bola naozaj zlatá. Pred poslednou hodinou som konečne zbadala Sabrinu a hneď som sa rozbehla za ňou.

„Počúvaj nevieš kde Ben leží?" pozrela som na ňu so zúfalým pohľadom.

„Áno viem. U nás v nemocnici. Čo je k nám najbližšie."

Absolútne som netušila o čom točí a tak som sa snažila si spomenúť na naźov dákej nemocnice.

„Myslíš Community hospital?" to jediné ma napadlo čo bolo v našej blízkosti.

„No to bude asi ono." Usmiala sa no nepovedala to zo sto percentnou istotou.

„A pustia ma tam?" pokračovala som.

„No to neviem ale skús to. Mám ísť s tebou?"

„Ďakujem už idem s Jess." Usmiala som. No bolo od nej milé že bola ochotná.

Cez hodinu som Jessike napísal či teda so mnou pôjde. Napísala že mi to sľúbila. Dohodli sme sa že sa spolu naobedujeme a rovno zo školy tam pôjdeme. Posledná hodina ubehla ako voda a všetko vychádzalo podľa plánu.

Ako sme sa blížili k nemocnici bola som čím ďalej tým viac nervóznejšia. Vôbec som nevedela čo mám od toho všetkého čakať. A či vôbec som pripravená na to ho vidieť. No už nebolo cesty späť. Boli sme pred nemocnicou. Na chvíľu som zastala a zhlboka sa nadýchla. Neisto som vykročila a pozrela sa na Jessiku. Iba sa usmiala a kráčali sme ďalej. Prišli sme na oddelenie na ktorom mal ležať. Sabrina mi povedala aj číslo izby a tak som to začali hľadať.

„Ari tu to je." Zakričala na mňa Jessika.

V momente som sa otočila a rozbehla sa k dverám. Dych sa mi zrýchlil. Už sme išli vojsť keď sa pred dvere postavil doktor.

„Prepáčte pomôžem vám dáko?" spýtal sa celkom normálnym hlasom.

„No my sme prišli na návštevu Benovi." Povedala som a usmiala som sa v nádeji že nás pustí dnu. Chcela som ho obísť a vojsť no on sa mi opäť postavil do cesty.

„Ste dáka príbuzná rodina?" povedal so škaredým úšklabom.

„ Ehm... No... N.." už som chcela výjsť s pravdou na povrch keď ma prerušila Jess.

„No vlastne ona je jeho sesternica a ja som len ako doprovod." Začala sa umelo smiať. On si to asi nevšimol ale ja, keďže ju poznám, som presne vedela o čo jej ide.

Asi dva krát si nás každú premerala potom ma pustil dnu. Ležal tam! Celý doškriabaný. V dýchaní mu pomáhal prístroj. Ako som ho zbadala začala som plakať ako malé dieťa. Okamžite som ho chytila za ruku a sadla si k nemu.

„Ó bože Ben čo si to len urobil." Povedala som potichu a dala som mu pusu na líce.

Sedela som tam asi dvadsať minút a pozorovala ho. Chýbal mi pohľad tých krásnych očí, jeho hlas, on celý. Von som vyšla akurát v čas. Šiel totiž lekár aj s jeho rodičmi. Prekĺzli sme okolo nich ako jemný vánok a rýchlo vyšli z nemocnice.

„Nejdeme to zapiť?" navrhla Jess.

„Myslím že to vôbec nie je zlý nápad." Usmiala som sa na ňu, a ona vytočila zopár čísel aby nám zohnala všetko čo sme potrebovali. Nepili sme toho veľa, len do nálady. Sedeli sme len tak na pláži. Ani neviem ako sme sa tam vlastne dostali keďže nemocnica je v úplne inej časti mesta. No neriešili sme to. Nik nám nevolal a nám to tak vyhovovalo. Po troch hodinách sme sa vybrali domov. Akurát sme vystihli tie najväčšie zápchy. Takže sme si posedeli ešte v fajnú hodinku.

„Vravela som ti že máme ísť metrom." Povedala pobavene Jess.

Ešte stále nám v krvy prúdil alkohol. Začali sme sa obidve nahlas smiať. Ľudia nám venovali čudné pohľady a tak sme sa snažili skľudniť. Občas to šlo dosť ťažko. Keď sme už konečne docestovali pomaly sme vystúpili z autobusu.

Bolo veľa a tak sme sa snažili čo najrýchlejšie dostať domov. Keď som sa blížila k nášmu domu stretla som toho chlapca čo do mňa už dva krát drgol.

„Ahoj." Usmial sa.

Prečo sa mi zdraví? Veď sa ani nepoznáme.

„Ehm Ahoj?" pozrela som sa na neho a zdvihla som obočie. Preistotu som pridala do kroku aby nerozvíjal ďalej konverzácie. Ako som tak šla rozbolelo ma koleno. Barle už zmizli z môjho života a ja som nosila ortézu. Nevyzeralo to dobre no ja som nemala na výber. Konečne som prišla domov.

Juchuu! A teraz sa poď rýchlo učiť na skúšku. Veľmi neochotne som si sadla za stôl a otvorila si knihu. Bože je toho tak veľa! Na čo mi to je v živote? Presne tak na nič.

Po hodine učenia sa, som sa rozhodla ísť do sprchy. Ako náhle som vyšla so sprchy som zaľahla. Dala som si slúchadlá, ľahla na chrbát a rozmýšľala nad všetkým možným. Asi o pol noci mi cinkla správa od Chrisa. Splietal niečo s tým ako sa mám. Bolo dosť neskoro a tak som sa tvárila že spím. Bolo milé že sa zaujíma. Veď sa už dobre dlho neozval. A vlastne ani neviem ako sa má, čo má nové a tak ďalej. Opäť mi myšlienky zablúdili k všetkému možnému, len nie k spaniu. A tak to bola jedna z tých ďalších nocí kedy som nespala.