OSUD

Sestry

Ďalší deň kedy mali hliadku Kemži a Čil na východnej a severnej hranici stretli niekoho koho nemali v pláne vôbec stretnúť. Ako tak šli okolo východnej hranice Kemži vo vetru zacítil pach neznámych vlkov. Čilovi dal signál nech ho nasleduje a počupiačky sa čoraz bližšie približoval k zdroju toho pachu. No Čil sa naraz stratil a Kemži sa tam ocitol sám ale nevadilo mu to pretože sa mu  uľavilo že už nemusí byť s tou otravou. Potichu sa priblíž k votrelcom až sa takmer svojim ňufák dotýkal chvosta jedného z nich. Kemži vyskočil na votrelca a ihneď ho položil na zem. Na zem pritlačil pieskovo-hnedú vlčicu a prekvapene sa na ňu díval tak ako ona na neho. No ale nedívali sa na seba moc dlho pretože na Kemžiho zaútočila čierna vlčica. Odhodila ho od pieskovo-hnedej vlčice jedným úderom a pomohla jej na labky. Potom sa pred ňu postavila a začala vrčať aby odohnala súpera. Bola vychudnutá narozdiel od svojej priateľky ale za to bojovnosť jej nechýbala. Kemži urobil zakaždým to isté čo ona, ona sa prikrčila a aj on sa prikrčil, ešte viac začala vrčať a aj on ešte viac začal vrčať. Ona sa po chvíľke narovnala a nechápavo začala pozerať a jej čierny chvost zakončený bielou špičkou a narovnal a prestal ježiť tak ako celá srsť na jej tele. Kemži to po nej znova zopakoval a potom vykročil smerom k nej aby ju oňuchal no ona sa len oddialila a nechápavo sa na neho zahľadela. A keď to nepomohlo zodvihla packu a ňou ho udrela. Trocha zavrčala aby vzbudila jeho reflexy ale on sa ani len nepohol a zavyl. Čierna vlčica mrkla okom na svoju priateľku, obidve sa prikrčili a vyskočili na Kemžiho. Zhodili ho pritom na zem a sadli si na neho tak že sa nemohol pohnúť a ležal si na chrbte otočený zraniteľným bruchom smerom k vlčiciam. Oni iba zavrčali, trocha sa zasmiali a chystali sa niečo povedať no nestihli to pretože dorazil Čil a obidve ich jedným skokom zrazil z Kemžiho tela. Postavil sa ponad jeho telo a začal vrčať ale prestal v tej chvíli keď uvidel pieskovo-hnedú vlčicu. Jeho srsť sa prestala ježiť, chvost sa mu rovno položil a celý sa upokojil. Čierna vlčica sa rozzúrila a vyskočila na Čila a už sa mu chystala zahryznúť do krku keď v tom ju za chvost stiahla jej priateľka a labami ju položila ne zem a jemne jej kusla do ucha. No dlho ju neudržala pretože čierna vlčica bola omnoho silnejšia ako jej priateľka a vytrhla sa spod jej láb. Kemži na nich začal vrčať a čierna vlčica mu to opätovala.

"Ou, ou čo je, prečo na seba vrčíte? Dá sa to predsa vyriešiť aj inak." pokojne povedal Čil akoby sa nič nedialo a pieskovo-hnedá vlčica mu prikývla na súhlas. Kemži v ten moment prestal vrčať a zahľadel sa hlboko do očí čiernej vlčici. V jej očiach sa odrážal smútok, hnev a bolesť. Jej žlté oči sa stretli s tými jeho a jej postoj sa ihneď zmenil, narovnala sa, položila chvost dole, prestala ježiť srsť a z jej vrčiacej tváre odišiel všetok hnev a dokonca sa trocha pousmiala. Kemži urobil to isté s tým rozdielom že sa k nej priblížil o dva kroky a spýtal sa:

"Ako sa voláte a prečo ste sem prišli?" pieskovo-hnedá vlčica sa zadívala na svoju priateľku a ona prikývla na súhlas aby pieskovo-hnedá vlčica prehovorila.

"Ja som Bi a toto je moja sestra Tailtail. Prišli sme z východu, kvôli..." nemohla už ďalej prerušovať pretože ju jej sestra prerušila:

"Kvôli tomu že na našom území vymizla všetká zver a naša svorka začala trpieť hladom, boli sme malá svorka. Otec, mama, Bi, ja a naši malí súrodenci. Nevydržali a zomreli keď ešte ani nerozlepili oči, a naši rodičia už tiež nežijú...otca zabila...ona a matka nás vyslala aby sme zachránili aspoň samých seba." povedala Tailtail a labou si utrela slzu, ktorá jej stekala po tvári. "Lovili sme po rôznych územiach aby sme nasýtili svoj hlad a čakali na to aby sme našli miesto kde môžeme spolu s inými vlkmi založiť novú svorku. Bola by to svorka so štyrmi alfami a bola by poriadne veľká."

"To znie pekne...ja som taktiež putoval krajinou dokým ma tu neprichýlili, možno aj vás prichýlia!" povedal Čil a celý bez seba začal skákať od radosti.