Irresistible - Dokonalí

Kapitola šesť - Rozlúčka

Zobudila som sa, pre zmenu, sama. Nikto ma nebudil, žiaden Harry a jeho kučeravé vlasy a smaragdové oči. Ako ma budí tými jeho silnými rukami v čiernom tričku... pokrútila som hlavou a vytriasla si z nej myšlienky na Harryho.

Postavila som sa a hľadala, či niekde nemám hodinky. Nenašla som nič, ani nástenné ani budík! Toto mi liezlo na nervy. Prešla som do kúpeľne a dala si sprchu, o niečo dlhšiu, ako som si dala deň predtým. Znova som okolo seba omotala uterák a prešla k zrkadlu. Starostlivo som si začala rozčesávať vlasy, prameň po prameni som si rozpletala komplikované uzlíky. Kým som  nemala rovné vlasy, neprestala som. Nevedela som na čo som čakala, ale ešte stále to neprišlo. Akoby môj vnútorný budík velil, že mám niečo robiť, kým sa niečo nestane. Tak som si začala sušiť telo uterákom, čo som mala na sebe, musela som si dať ale suchý. Lenivo som si oprela lakte o žulovú dosku. Schmatla som pleťovú vodičku a čistila si pleť. Naniesla som si trošku pleťového mlieka a potom si na neho dala make-up. Na oči som si spravila dymový odtieň a na pery dala trošku púdru a nakoniec naniesla červený trvácny rúž. Chodila som po kúpeľni až kým som nenašla niečo do vlasov, ani som nevedela, že kto to tam mohol dať. Fénom som si usušila vlasy, znova ich rozčesala a začala si ich vyčesávať nahor. Zacvakla som ich sponou na zadku vrchu hlavy. Pozrela som sa na odraz v zrkadle a dala si ešte ceruzku na oči a špirálu. Unavene som už nevedela čo robiť. Vyšla som z kúpeľne a zasekla sa v dverách. Automaticky som si pritisla uterák tesnejšie k telu a zavrela dvere, aby na mňa nebolo vidieť.

„Bože, Harry, nevieš klopať?“ spýtala som sa ho.

„Ja som klopal, ty si sa neozývala a počul som, že si v kúpeľni, tak som sa rozhodol počkať.“ Ozýval sa každým slovom bližšie ku dverám. „Myslím si, že čakanie stálo za to.“ Keby som otvorila dvere, mohla by som vidieť ten jeho úškrn.

„Znova sa správaš ako idiot,“ napomenula som ho, ale vedela som, že si z toho nerobí veľkú hlavu. „Prečo si musel čakať, chcel si ma zobudiť, a už si vedel, že som hore.“

„Prišiel som na návštevu a....“

„Dobre,“ prerušila som ho. „Nechcem vypadať ako idiot, ale podľa všetkého si ma chcel dnes pustiť, tak by som bola rada, keby si mi priniesol moje, a tým myslím moje a nie tvoje, oblečenie,“ povedala som mu. Bolo mi jedno, ako moc bude naštvaný, že som ho prerušila.

„Preto som sem prišiel. A byť tebou, tak ja ťa púšťam preč z tohto domu, mala by si byť na mňa milšia,“ povedal so smiechom.

„Fajn, budem milšia, mohol by si odísť?“

„Nie.“

„Čo?“ spýtala som sa nechápavo.

„Mám tu oblečenie.“

„Tak mi ho tam niekde polož, ja si ho už nájdem.“

„Nie,“ zopakoval.

„Bože, Harry, o čo ti ide?“ chcela som vedieť.

„Dnes odchádzaš do civilizácie a nemohol som dovoliť, aby si chodila v dokrvavených veciach, vzhľadom na ten malý konflikt v piatok večer.“

„Malý konflikt?“ odfrkla som si.

„Jemne povedané, drahá,“ povedal mi. Drahá? zopakovala som pre seba. Istej časti sa to páčilo, inej zasa nie. Obe sa však rozhodli, že to nemám komentovať, lebo sa tento dialóg pretiahne ešte nadlhšie. „Takže mám nejaké veci.“ Povedal. Čo? Zasa.... „Takže by som bol veľmi rád, keby si si ich obliekla.“

„Fajn, podaj mi to,“ povedala som a trošku pootvorila dvere. Do ruky mi vložil iba niečo ľahké, iba spodné prádlo. „Robíš si srandu?“