6.

214 43 9
                                    

(Lukáš)

„Ahoj. Môžem?“ ozval sa na prahu dverí tichý hlas, pri ktorom takmer dostal infarkt. Zachvátili ho zimomriavky a panika. V krku mal odrazu obrovskú hrču a srdce mu zbesilo tĺklo.

Nie, nie, nie, to nemôže byť pravda... Nemohol k nemu len tak prísť. Alebo áno?

Zatvoril oči, v snahe zahnať prichádzajúce slzy a zhlboka dýchal. Musí byť teraz silný. Nemôže mu dať najavo, ako veľmi ho jeho príchod rozhodil.

„Čo tu chceš?“ ticho sa opýtal, bez toho, aby sa otočil. Nebol ešte pripravený pozrieť sa mu do očí.

„Ospravedlniť sa. Prosím, Luky, vypočuj ma.“

„Nie je na to trochu neskoro?“

Vianočné želanie // adventná zbierka drabbles ✔️Where stories live. Discover now