Zadĺžená

1. časť

Zerro

Sledoval som ho krútiť sa vo vlastnom pote. Bol nervózny, mohol som to cítiť bez toho, aby som to videl. Jeho oči ma pozorne sledovali, čakali, čo urobím ako ďalšie.

„Uvedomuješ si, že keď si požičiaš peniaze od mafie s úmyslom ich nevrátiť, že je to to isté ako by si kričal: ,poďte a chyťte si ma, som pripravený zomrieť.,?" Povedal som tichým a pokojným hlasom.

„Nemáme žiadne peniaze, Zerro..." Jeho hlas bol roztrasený a zlomený. Bol tak vystrašený, že zo seba ledva vydoloval slovo. Nestaral som sa o jeho ospravedlnenia, prečo nemôže zaplatiť. Staral som sa iba o to, aby mi vrátil to, čo je moje. A to znamenalo, že s tým niečo musím urobiť.
„Alzerro," opravil som ho. Neznášal som, keď ma tak volali ľudia, čo ma nepoznali. Moji najbližší priatelia a rodina mali to privilégium ma tak volať. Ak príde na biznis, som Alzerro. Zaslúžim si rešpekt a taktiež ho aj vyžadujem.

„Alzerro," rýchlo opravuje sám seba. Jeho hruď sa nepravidelne dvíhala a pot sa tvoril na jeho čele. Môžem povedať, že čaká, že zomrie a nakoniec sa tak stane. Ale mám pre neho niečo iné v zálohe. Chcel som moje peniaze naspäť a urobím všetko, čo je nevyhnutné, aby som ich dostal. Čokoľvek. Bolo. Nutné.
„Obával som sa, že sa toto stane. Takže som trochu pátral a vyhrabal na teba nejakú špinu. Hádaj, čo som objavil? Zistil som, že máš dcéru. Veľmi milú, mladú, naivnú, nevinnú, inteligentnú dcéru. Som si istý, že je schopná splatiť starý otcov dlh, nemyslíš si?" Môj hlas bol zastrašujúci, pokojný a mŕtvolný. Jeho tvár ukazovala zmätok, kým som nepokračoval, čo mám v úmysle.
„Nie, prosím. Bree už trpela dosť a stratila toho už veľa. Požičal som si peniaze na jej štúdium a na to, aby mala normálny život...toto je môj dlh, nie jej. Prosím, nerob to. Neprinášaj ju do tohto neporiadku." Jeho tvár zbledla ako sa jeho oči naplnili so slzami. Bol v mojej milosti, avšak, jeho prosby pre mňa nič neznamenali. Rád by som povedal, že mám srdce niekde hlboko pod mojou nenávisťou, zlobou a chladom ale nemohol som. Vedel som, kto som a nehanbil som sa za to.
„Nepriniesol som ju do toho, to ty. Iba ty," vyriekol som, oplácajúc mu jeho slová. Snažil sa, aby som sa cítil vinný, ale situácie ako tieto, ma nikdy neprinútili cítiť sa zle. Vlastne naopak, čerpal som z nich a robilo ma to ešte viac silným.
„Prosím..." šepkal, keď znova začal plakať. V tom momente, všetko čo som mohol vidieť, boli iba slzy mojej matky, čo jej padali z očí, keď jej niekto priložil zbraň k hlave a vystrelil. Ten muž, jej ani nedal šancu prosiť o jej život. Ja som urobil aspoň to najmenej, dal som svojim dlžníkom šancu prosiť, dohodnúť sa.
„Máš dva týždne, kým si prídem po svoj dlh. Ak ho dovtedy mať nebudeš, vyberiem si inú alternatívu. Tak či tak, zaplatíš mi." Usmial som sa pretože som bol chorý bastard.

Mojimuži ho prepustili a pred tým ako som opustil jeho dom, moje oči pristálina fotke jeho dcéry. Bude moja, iba to ešte nevedela.