Nebezpečná láska

20. časť

Ráno ma zobudila sestrička kôli liekom. Zapila som ich a v zápäti prišiel doktor. 

"Tak? Ako ste sa vyspali?" venoval mi úsmev. 

"Dobre a už ma ani hlava nebolela." úsmev som mu opätovala. 

"To som rád a poteším vás. Váš otec podpísal, že môžete ísťdomov a dá na vás pozor." povedal a niečo si zapisoval. 

"Naozaj?" spýtala som sa celá štastná. 

"Naozaj, ale treba chodiť veľa na slnko, no zároveň to neprehánať." prikazoval mi. 

"Bolo by najlepšie, ak by ste vynechali aspoň týždeň šport a nenamáhali sa." usmial sa a odišiel. 

"Môžete sa obliecť." povedala sestrička a ukázala na skriňu. 

Prikývla som a ona odišla. Postavila som sa, podišla som ku skrini a otvorila ju. Vybrala som odtiaľ šedé tepláky, biele tielko, šedú mikinu a biele vansy. Vyzliekla som si nemocničnú košelu a uvidela som modriny a jazvy po mojom tele. 

Nikdy by ma nenapadlo, že by som bola niekedy takáto potlčená. Šaty, sukne si už nebudem môcť dať. Všetci by sa na mňa pozerali a to ja nechcem. Aspoň si to neviem predstaviť. Pomaly sa otvorili dvere a v nich stál Justin. 

"Becky netráp sa tým." povedal, keď som sa stále pozerala na zničené telo. Bolo mi jedno, že pred ním stojím v spodnom prádle. 

"Pozri sa !" zvýšila som hlas. 

"Všade modriny, jazvy. Ja už nikdy nebudem ako predtým." povedala som cez slzy. 

Obliekla som sa a vyšla z izby. Medzi dverami ma zastavil a objal. 

"Nikdy nebudeš ako predtým, pretože to bol tvoj starý život. Výjdeš z nemocnice a začína tvoj nový život." povedal a dal mi pusu do vlasov. 

"Môžeme?" spýtal sa. Prikývla som a pobrali sme sa na parkovisko. Pri aute som zbadala otca a rozbehla som sa za ním. Silno ma objal a povedal.

"Vyzeráš super. Neverím, že ti niečo bolo." povedal s úsmevom.

"Ďakujem." zapišťala som ako malé dieťa. 

Nastúpili sme do auta a šli domov. Vošli sme donútra a hneď na mňa vybehol Austin aj s Nicol. 

"Vitaj doma." povedali naraz a objali ma.

"Ďakujem, to ste nemuseli." povedala som cez slzu. 

Neverila by som, že by ma toto dokázalo dojať. Usmiali sa a ja som šla do obývačky. 

"Odýchni si a pôjdeme nakupovať." povedala Nicol s úškrnom. 

"Nakupovať? Prečo?" vôbec som nechápala. Mám všetko čo potrebujem. Aj keď som už dlho nebola nakupovať. 

"Potrebuješ niečo na akcie ak budeš v poriadku a aj normálne nákupy." povedala a mrkla na mňa. 

"Becky prídem neskoro večer mám nejakú prácu." ani sa nenamáhal, aby som mu odpovedala a odišiel. 

:Budete tu dnes somnou?" prosila som ako malé dieťa. 

"Jasné nenecháme ťa tu samú" povedal Austin a sadol si vedľa mňa. 

"Ďakujem." povedala som ďakovne a vlepila mu pusu na líce.

"Idem sa prezliecť." postavila som sa s šla rovno do izby. 

Zavrela som za sebou dvere a vyzliekla sa. Ostala som iba v spodnom prádle sáť pred zrkadlom. Samé modriny. Jazva na stehne a na lýtku. 

"Mpžem?" spýtal sa Austin vo dverách. Prikývla som s hlavou a on podišiel ku mne.

Nevadilo mi, že ma vidí v spodnom prádle, veď je to ako v plavkách. Začali mi stekať slzy keď mi Austin povedal. 

"Ty vidíš na sebe iba tie modriny a jazvy a nie seba." pošekal mi do ucha. 

"Stále si krásna. Veľmi ma to mrzí. Nechcel som, aby to takto dopadlo." začal rozprávať cez plač, ktorý ho zadúšal.  Otočila som sa k nemu a povedala. 

"Šššš.... Ty zato nemôžeš. Keby som sa neodtiahla nestalo by sa to. Nevyčitaj si to." usmiala som sa a objala ho. 

Otočila som sa späť k zrkadlu  a až teraz som si všimla, že mám na bočnej strane krku jazvu. Oči sa mi zväčšili a začala som kričať. Nicol aj s Justinom vtrhli do izby so spýtavým pohľadom. 

"Čo sa deje?" spýtali sa naraz. Otočila som sa k nim a ukázala na jazvu. 

"Zlatko to bude dobre neboj." povedala Nicol s upokojujúcim hlasom.  Zobrala som si tielko, ktoré mi siahalo pod zadok. 

"Nebude." pošepkala som a rozutekala som sa preč. 

Prišla som na pláž, keď som už nevládala  bežať ďalej. Sadla som si na piesok a premýšlala. Musím zmeniť svoj život! Nebudem sa hanbiť za to čo sa stalo. Vyzliekla som si tričko a šla do mora. 

Ponorila som sa do vody a po chvíľke sa vynorila. Postavila som sa tak, aby mi voda siahala po kolená. Zacítila som ako ma niekto zozadu objal. Nemusela som sa otáčaťviem, že to je Austin iba on vie byť taký opatrný. 

"Dúfala som, že zamnou prídeš." povedala som potichu. 

"Prečo?" pošepkal. 

"Pretože by som ti nemohla povedať ako veľmi ti za všetko ďakujem. Ako veľmi ma upokojuje, keď si pri mne, keď ma obímaš." povedala som pomaly. 

"No hlavne by som ti nemohla povedať jedno." otočila som sa k nemu a pozerala mu rovno do očí. 

"Ľúbim ťa." šepla som naproti jeho perám. Kútiky úst sa mu zdvihli do jemného úsmevu a pobozkal ma. 

"Aj ja teba." povedal cez úsmev. 

Momentálne som bola ako v siedmom nebi. No snáď to tak bude stále. 

Máme tu ďaľšiu časť :) snáď sa vám bude páčiť neviem či je uplne dlhá, ale dlhšia ako posledné ;)