Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Priznanie

Prajem príjemné čítanie ❄️

Sediac v kúpeľni rozmýšľam nad tým, aký mám nahovno život. Znova si ma počkal Alex a dobil ma. Lenže toto už prekročilo medze. Už nemôžem klamať. Popravde si nemám aké klamstvo vymyslieť. Jednoducho z toho nevycúvam a budem musieť priznať, že ma dobil Alex. A nie raz.

Veď mama nie je sprostá. Už ma videla. Zhrozene ma poslala do kúpeľne so slovami, že príde za mnou. Nie je cesty späť. Musím sa priznať či sa mi to páči alebo nie.

„Môžeš mi povedať čo si zas robil?" Opýtala sa, keď vatovým tampónom prechádzala po mojich krvavých hánkach. Neodpovedal som jej, len som sykol od bolesti, pretože to zaštípalo.

Vytiahol som si tričko a ukázal na krvavý šrám, ktorý sa mi tiahol ponad lem teplákov.

Radšej sa ani nepýtajte, čo mi spravil. To ani sám neviem. Mal som na sebe tričko, mikinu a vetrovku. Nič nie je roztrhnuté, len moje brucho.

„To akože na tréningu?" Pokračovala v otázkach mamina. Mohla to byť jedna z možností, pretože som sa akurát vrátil z tréningu.

Pokrútil som hlavou, že nie.

Jej studené ruky sa dotkli mojej pokožky. Moje telo reagovalo tak, že sa mi brucho posypalo zimomriavkami.

Mamina nastriekala na krvavé miesto dezinfekciu a škrabanec prelepila pomerne veľkým leukoplastom. Ďakujem bohu, že mi tie modriny za týždeň celkom vybledli.

„Paťko, už mi konečne povieš, čo sa ti stalo?" Opýtala sa mamina, keď dokončila robotu. Krvavé vatové tampóny hodila do koša a sadla si na šamrlík.

Zrak jej padol na moje líce, na ktorom bude zajtra zrejme nádherná modrá modrina.

„Čo ideme s tým robiť?" Rukou mi jemne prešla po líci.

Pokrčil som plecami.

„Vieš čo? Keď si rozmyslíš, že sa chceš so mnou rozprávať nájdeš ma v spálni." S týmito slovami odišla z kúpeľne a zhasla svetlo.

Zostal som tu len ja a moje pesimistické myšlienky.

Ani ja neviem, čo s tým idem robiť. Zajtra máme tréning, hoci je sobota. To budú mať chalani zas reči, že čo som robil.

A v pondelok škola. Tie pohľady učiteliek ma zabíjajú. Takmer mesiac chodím do školy s modrinami alebo rozbitou perou.

Kde sú tie chvíle keď bola so mnou Bia? Kde je? Už to nezvládam bez nej. Chýbajú mi jej objatia a povzbudzujúce slová. Chýba mi celá Bia.

„Čo ty tu sedíš takto pop tme?" Opýtal sa ma ocino, ktorý stál vo dverách.

„Rozmýšľam o tom, aký mám nahovno život."

Ocino rozsvietil svetlo, jedným krokom bol pri mne a sedel na šamrlíku, na ktorom sedela pred chvíľkou mamina.

„Pane bože, ty si čo zas vyviedol?" Skonštatoval keď sa pozrel na moje modré líce.

„To nie je všetko. Na páse mám krvavý šrám. A ani neviem z čoho."

„Takže mi chceš tvrdiť, že nevieš z čoho más tú modrinu na líci?"

„Práveže to viem až príliš dobre." Odpovedal som zahanbene.

„Kde vlastne zmizla mamina." Úplne zmenil tému.

„Vieš čo, najlepšie bude keď sa porozprávame všetci traja. Nechce sa mi to dvakrát hovoriť." Uzavrel som debatu a nasmeroval si to do spálne.