Short Horror Stories

Prišla si po mňa

Bežím ako ešte nikdy, v živote som sa takto domov neponáhľal. Bola úplná tma, absolútna noc, úplná absencia svetla vo všetkých uliciach. V médiách spomínali niečo o najtemnejšej noci za posledných sto rokov, ale mňa tieto ich sračky nezaujímali, až doteraz. Ako klasický bojko som utekal, dych sa mi zrýchľoval, srdce búšilo ostošesť, svaly dostávali zabrať. Prečo bežím? Pred čím bežím ? Pred tmou ? Veď tá je za mnou, predomnou, vo mne, je všade. Uvedomil som si, že beh nemá zmysel, spomaľoval som v tempe, až som nakoniec len kráčal. Tá tma bola desivá, v diaľke som však videl svetlá, svetlá domov. Bezpečie. Prečo som si práve dnes chcel skrátiť cestu cez les ? Ja idiot. Kútikom oka som zachytil jemný pohyb. Niečo vystúpilo z neďalekého porastu a zatienilo výhľad na svetlá. Vzalo mi to nádej. Bezmocnosť ma premohla, nevládal som sa pohnúť. Tmavá postava sa pomalými krokmi ku mne približovala, bola vyššia ako ja. Cítil som chlad, smrteľný chlad a zápach hliny, zápach rozkladu. Keby som sa tak nebál môj žalúdok, by to isto nezvládol a vyvrátil by som celú večeru. Tiché kroky sa ku mne približovali, oči si privykli na tú desivú tmu a ja som dokázal rozoznať obrysy postavy, ktorá ku mne kráčala. Vysoká cez dva metre, tmavo sivý plášť, tvár zahalená nejakou starou šatkou, dlhé čierne vlasy. Videl som ako jej neskutočne biela a dlhá ruka loví niečo z plášťa. Tá ruka bola tak odporná, na niektorých miestach ako keby jej chýbal kus mäsa, ale bola panensky biela. Uvidel som čepeľ nejakej dýky. V tu chvíľu sa mi podlomili kolená, prosil som o zmilovanie, plakal som, milosť, kričal som, no postava bola rozhodnutá, dnes si vezme môj život. Už bola veľmi blízko, nedokázal som rozoznať jej tvár, no bola to smrť, prišla si po mňa a ja jej nemôžem utiecť, zmeravel som, keď mi položila ruku na rameno. Premkol ma smrteľný chlad a ja som už nedokázal nijako vzdorovať. Cítil som ako som sa odlepil od svojho tela a vznášal som sa, videl som svoju smrť. Videl som ako môjmu telu vrazila dýku do krku, presekla mi tepnu a miechu, cítil som tú bolesť, chcel som kričať, no nedokázal som to. Moje telo tam vtedy umrelo, mojím poslaním nebolo žiť ľudský život. V tu chvíľu čo som zomrel, som to zistil.