Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Som vždy s Tebou

Kroky sa odrážali od kamenných stien. Už dávno som tu nebola. A predsa sa nič nezmenilo. Stále sa na mňa pozeral tými neprítomnými očami ako kedysi. Jeho strhaný vzhľad bol strašidelnejší než som si pamätala. Obrovská socha Krista na kríži, bola hlavným prvkom oltáru. Pomaly som prešla až dopredu. V kostole bolo ticho jediný kto ma pozoroval bol On. Po lícach mi stále stekali slzy. V živote by som si nepomyslela, že mám toľko sĺz! Nohy ma sami k nemu niesli, mali svoju vôľu a na mňa nebrali ohľad. Keď som mu pozerala face to face, konečne som zo seba niečo dostala. Teraz som nekričala len v duchu, ale nahlas.
"Páči sa Ti to? Páči sa Ti takto ma trápiť? Prečo? Prečo on? Prečo si dopustil aby sa niečo také stalo znova?! Už som si k Tebe takmer zasa našla cestu a Ty, si to všetko pokazil. Prečo Bože, tam musela byť aj tá malá. Ony za nič nemôžu. To ja som na vine ak nie Ty! No neprišla som Ti vyčítať len to čo sa stalo. Chcem od Teba aby si ho zachránil, aby si ho uzdravil. On ma začal chápať a stal sa mojim priateľom viac ako bola kedy Timea. Možno jej krivdím, ale... Stalo sa to čo sa malo stať. A už to nezmením. Dal si mi priateľa, skvelého priateľa aj keď som si to až doteraz neuvedomila. Tak sa Ťa pýtam prečo si mi ho dal, keď ho chceš späť!" pozerala som sa nehybnej soche do očí a snažila sa pochopiť co to ma všetko znamenať.
" Ty mi to asi nepovieš však? A čo sa čudujem. Si len socha. Nehybný kusisko dreva, čo ma predstavovať milujúceho Boha. Zobral si mi otca, a teraz mi chceš vziať ešte aj Christiana?! Prečo?Nerozumiem Tvojim plánom, nechápem ich ani ich pochopiť nechcem!" ruky som stačila do päste, zvliky ovládli moje pľúca a ja som nevládala. Ten pocit bezmocnosti sa po rokoch vrátil. Znova mi pred očami prebehol obraz otcovej smrti, znova tá prudká a neopísateľná bolesť vo vnútri.
" Tak čo odo mňa ešte chceš! Ha! Tak to povedz!" kričala som čo mi hrdlo stačilo a dovolilo. Hlava sa mi zatočila a nevnímala som nič len ten hlas.
"Otvor svoje srdce a dôveruj Mi. Ja ťa neodpustím a ani on nie." cez slzy som sa pozrela na kríž.
"Pane, si to Ty?"
A potom už len pád.

Niekto mnou jemne triasol. Pomaličky som rozlepila oči. Zaostrila som a pozrela do vyplašenej tváre otca Tomáša.
"Spať máš doma a nie v kostole" povedala akási žena, ktorá mu "nenápadne" vykúkala cez rameno.
"Jarmilka..." oslovil ju. Ona odula líca, zvrtla sa a odišla.
"Si v poriadku?" spýtal sa pomohol mi na nohy. Neodpovedala som. Stále som bola v šoku z toho, čo som počula. Alebo som si to len namýšľala?
"Viem, že to asi nemal nikto počuť, ale to ako si kričala sa nedalo prepočuť, ak chceš môžme sa porozprávať."
"A na čo?" povedala som zachrípnuto.
"Aby sa ti uľavilo. Vieš, že som tu dosť dlho na to aby som poznal svojich farníkov. Keď som ťa počul vravieť o otcovi, musel som sa pozrieť kto tu je. Prečo si na Neho tak kričala, čo ti urobil?" spýtal sa a spolu sme si sadli do lavice. Nebála som sa, vedela som, že ak má počul on je to v poriadku. Neviem prečo som mala tú istotu.
" Dávno si tu nebola, ako sa máš? "opýtal sa.
" Prečo to chcete vedieť? "stále som pozerala do zeme. Vôbec sa mi nechcelo odpovedať.
" Len tak. Počul som ako si Mu nadávala. Čo sa stalo? " znovu tá istá otázka.
" Nič."
"No to nie ju odpoveď. Vidím na tebe, že sa niečo deje. A mňa neklameš. Kedy sme sa videli naposledy? Pred tvojou birmovkou? Mám pravdu však."
"Ako si ma môžte pamätať?" nechápavo som sa na neho pozrela.
"Jednoducho tvoj otec bol môj dobrý priateľ a okrem toho hrával spolu so zborom. Na gitare. Pamätáš sa? Dokonca aj ty si s ním spievala. Stále  nemôžem uveriť tomu čo sa stalo. Koľko je to rokov jedenásť?"
"Deväť a sedem mesiacov." odvetila som.
"Ach, áno. Naposledy si tu bola tesne pred birmovkou. Aj vtedy si ledva prešla."
"Prešla som a to je základ. Nebojte sa, nerobila som to kvôli vám alebo nebodaj sebe. Robila som to len kvôli starkej. Nikomu inému."
"Viem, tvoj príbeh poznám, tvoja starká mi ho vraví takmer na každej spovedi." pousmial sa "úprimne už má to niekedy nebaví. Ale chápem ju, nedokáže sa zmieriť s tým čo sa stalo. Je to pre ňu ťažké a aj vždy bude. Stratila dieťa a tým tak trochu aj teba. Nechcem ti tu vravieť všetko o čom už vieš, nechcem ti kázať či ťa poúčať no môžem ti povedať len pár vecí, ktoré ma naučil jeden môj profesor na škole. Bol to veľmi múdry človek. Mal za sebou ťažké časy a úprimne jeho životný príbeh si nepamätám. No viem, že bol ťažko skúšaný a vo všetkých skúškach sa spoliehal na Boha a jeho slovo bolo vyznanie za vyznaním. Raz nám vravel príbeh o zlomenom srdci. O tom čo všetko ho môže stretnúť, že ho môže zlomiť láska k tým nepravým, že ho zlomia skúšky v ktorých si človek sám neporadí. Srdce sa dá zlomiť na milión kúskov, dá sa roztrhať a potom sa dokáže aj zložiť. Zošiť, poskladať. A nakoniec povedal myšlienku, ktorú používam už tridsať rokov a ktorú som za ten čas nie raz vyslovil pri spovedi. 'Boh vedel, že kým žijeme na tejto strane neba, budú v našom živote ľudia, udalosti a problémy, ktoré zlomia srdce Jeho milovaných detí a tak pripravil plán pre najzničujúce momenty tvojho života.'"
"Aky je to plán?" šepla som.
"Že vždy keď prechádzaš takýmto obdobím je s tebou a nikdy nevypadneš z Jeho starostlivosti. Že ti vždy podá ruku, aby ťa viedol vpred." jeho slová ostali visieť vo vzduchu. Pozrela som sa na kríž a zadržala plač.
"Naozaj?"
"Klamal by som ti niekedy?" spýtal sa, odmietavo som pokrútila hlavou. "Tak vidíš. Chceš sa vyspovedať?" spýtal sa.
"Nie, dnes som vás vyťažila až až. Najprv Jeho a potom vás."
"Dobre ako chceš. Ak budeš niečo potrebovať vieš, kde ma nájdeš. A aby si uľavila svojej duši, nemusíš prísť do kostola a kričať. Stačí aby si sa zatvorila vo svojej izbe a v pokoji predniesla všetko čo ťa trápi a teší v modlitbe a nechala všetky starosti na Neho. On čaká len na to aby ti mohol ukázať správy smer a viedol ťa ním, aj cez ľudí, ktorých stretneš." pomaly vstal a vyšiel z lavice.
"Ale ja sa neviem modliť." namietala som.
"Nezmysel, je to ako bicyklovanie a to sa nezabúda. Len nadobudneš rovnováhu a ideš." usmial sa a odišiel.
Pozrela som sa na kríž, práve na ten na ktorý som tak nezmyselne kričala. Správala som sa ako prvotriedna hysterka a to bolo o to horšie. Dlho som len nemo pozerala pred seba a pokúšala sa pozliepať kúsky svojho zlomeného srdca. Najhoršie na tom bolo, že som si vždy myslela, že srdce sa dá zlomiť len zaľúbeným, no teraz som pochopila, že zlomené srdce sa týka aj mňa a to viac ako si dokážem pripustiť.