Utekaj!

Prebudil ma budík. Vypol som ho a pozrel sa na čas. „Ach nie! Už je päť hodím." povedal som sám pre seba a pomaly som začal vstávať z postele. Moc sa mi nechcelo, no chcel som Frankovi spraviť radosť. Sľúbil som mu, že dnes pôjdeme spolu s Eddiem a Markom stanovať za mesto do lesa. Podišiel som ku skrini a začal som si chystať veci do ruksaku. Keď som si pobalil veci, vyložil som si ruksak na plece, a zišiel po schodisku do kuchyne. Vzal som si pred pripravené sendviče a vyrazil som. Vonku ma už čakal Eddie. „Práve včas." privítal ma, „Poď už." Vytiahol som z garáže bicykel, zamkol dom a šli sme. Počasie bolo zvláštne mračné a vzduch bol vlhký. Vyzeralo to tak, že bude pršať, no i na to sme boli pripravení. Dorazili sme na miesto. Frank a Mark nás už čakali tam. - Vitajte. Ďakujem že ste prišli. - To je samozrejmé. Odpovedal som. - Kde je Mark? spýtal sa Mark. - Išiel po drevo. Okamžite nás Frank prizval do stanu a začal nám rozprávať o programe. - Keď sa Mark vráti prečítam vám niečo o týchto lesoch čo o nich pravdepodobne ešte neviete. To je zatiaľ všetko. Nadväzuje to na seba. Skončil Frank. O päť minút sa Mark vrátil a všetci sme si posadali do stanu. Bola už tma. - Ďakujem vám za účasť a myslím, že môžeme začať. Prečítam vám legendu o našom lese z knihy ktorú som si požičal od môjho deda. Ideme na to:

Dávno, ešte za čias osídľovania Ameriky sa na tomto území na toku rieky usídlilo niekoľko rodín. Keď zistili, aké kvalitné drevo sa tu nachádza, postavili si tu obydlia, a začali klčovať tunajšie lesy. Po istom čase narazili na problém. V miestach kvalitného dreva na brehu rieky stála neveľká indiánska osada. Drevorubači sa zhodli na pláne, ktorý im mal zaručiť postup v klčovaní. Do osady vstúpili priateľsky a indiánom sa predstavili ako vyhnanci z východu. Indiáni ich okamžite vrelo privítali a pohostili. Večer, keď šla väčšina spať, drevorubači zavolali indiánksých mužov do mestskej krčmy, kde ich opili a následne povraždili. Potom sa drevorubači vrátili do osady. Vypálili ju. Hovorí sa, že keď ju vypálili a väčšinu indiánov pozabíjali, vzali posledných sedem mužov a pred očami vlastných žien postrieľali. Predtým, ako začali strieľať jeden z indiánov vyriekol: Preklínam ľudí východu zlej duše. Drevorubači vystrelili a všetkých siedmych namieste pozabíjali. Keď chceli zabiť aj ženy, tie sa rozpŕchli po celom lese. Drevorubači ich nevedeli nájsť. Nakoniec počuli indiánsky spev. Šli za spevom. Keď prišli k onému miestu, hlas stíchol a oni sa ocitli na mieste, kde popravili posledných sedem odporcov, no na miestach, kde predtým ležali mŕtve telá indiánov, zostalo už len sedem tomahawkov poukladaných do kruhu. Telá siedmych indiánov sa nikdy nenašli, no dnes vznikajú nové prípady zmiznutia osôb v tomto lese.

Tak čo poviete chlapci? - Hahaha. Ty si myslíš, že uverím nejakej legende? Výsmešne sa opýtal Mark. Frank sa otočil za seba a vytiahol dekou obalené niečo. Keď to odbalil, prebehol nám všetkým mráz po chrbte. Bol to tomahawk. Starý a celý od krvi. - Ešte mi neveríte? Stíchli sme. Po chvíle sa Edie ozval. - Čo má táto legenda spoločné s našou stanovačkou? - Dobrá otázka. No... My práve stanujeme na mieste, kde údajne stála osada. Odpovedal Frank. - Prosím?! opýtal som sa nahnevane. - Nebojte sa, nič sa nám nestane. Uisťoval nás Frank. - Idem domov. vyhlásil Eddie. V zápätí sme započuli indiánsky spev. - Už je neskoro. Pošepol Frank. Všetci sme okamžite vyliezli zo stanu. Vytiahol som si z batohu svoju mačetu vo viere, že v najhoršom mi pomôže. Spev bolo počuť z pomerne veľkej vzdialenosti. To nás trochu upokojilo. Uhasili sme oheň a vzali sme bicykle, no vtedy sme si uvedomili že je noc a my sme zrazu zabudli, kadiaľ sme sem prišli. Eddiemu zrazu niečo napadlo. - Ja a Bob pôjdeme hľadať cestu späť. Keď ju nájdeme, prídeme po vás. Nikoho nenapadalo nič lepšie a tak sme súhlasili. Vydal som sa teda s Eddiem hľadať cestu z lesa. Stratili sme sa Markovi a Frankovi z dohľadu. Edie pristúpil ku mne bližšie - Utekaj. Utekaj kým ti nohy stačia. - Prosím? nechápavo som sa na neho pozrel. - Aj tak dnes večer všetci umrieme. dopovedal Edie. - Vystrašene som sa na neho pozrel - Prečo by sme mali umrieť? - Nepočul si ten spev? Sú to tí istí indiáni ako v tej legende. Nieje to len legenda Bob. Ak sa chceme zachrániť, musíme utekať kým budeme vládať. - A čo bude s Markom a Frankom? opýtal som sa neisto. - Pozri. Niekoho tu musíme nechať ako zdržanie. Máme viac času na záchranu. Neveril som vlastným ušiam, no keď som sa nad tým zamyslel, bolo to pre nás to najlepšie. Medzitým Edie podotkol - Aj tak za to celé môže Frank. Toto ma úplne uistilo v tom, že by sme sa mali zachrániť. Pomaly sa nám začala vracať pamäť. Našli sme cestu späť. V okamihu sa z miesta, kde sme stanovali ozval výkrik Franka. - Poďme. povzbudil ma Edie. Po polhodine cesty sme boli zhruba v polovici. Zrazu sme onen spev počuli znova, no tentokrát to bolo spopred nás. Pokračovali sme, no teraz sme boli ostražitejší a vyľakanejší. Spev stíchol. Neviem prečo, no pozrel som sa za seba. to čo som uvidel ma bude prenasledovať do konca života. Stáli tam tri postavy. Všetky boli tmavé a na hlave mali zastoknuté orlie pero. Zo zohavených úst im kvapkala krv. Všetci zvierali tomahawky poškvrnené krvou. Odrazu jeden siahol pod plášť a vytiahol niečo. Bola to hlava. Hlava Franka. Okamžite som začal utekať a Edie za mnou. Vtedy som spravil niečo, čo som sám od seba nečakal. Potkol som Eddieho a utekal ďalej. Vďaka bohu nešli za mnou. Do ležiaceho Eddieho a začali sekať tomahawkami. Veľmi ma to mrzelo, no musel som pokračovať. Dobehol som na koniec lesa, kde stál Frankov bicykel. Nasadol som a šľapal som tak rýchlo, ako som len vládal. O päť minút som bol doma. Bol som opäť sám. a tak som tu milí priatelia. Sedím v kresle a premýšľam. Premýšľam nad tým, že to celé bolo zbytočné. Obete chalanov. Edie mal pravdu. V túto noc zomrieme všetci. Ako to viem? Z okna svojej izby som zazrel sedem postáv s perami na hlavách a s krvavými ústami. Museli ma vystopovať podľa pachu potu. Už počujem ako sa tomahawky zatínajú do vchodových dverí. Už cítim pach krvi a ľudského mäsa. Ak vám môžem poradiť milí priatelia, nikdy sa nesmejte z legendy. Raz vás môže aj zabiť. No ak si z toho budeš robiť srandu, tak ti poviem už len jedno: Utekaj!