Vadí-nevadí

„Aspoň o tom pouvažuj, prosím ťa. Nič viac." Bože, keby sa aspoň usiloval. Dáko sofistikovane ju namotať. Dať zaujímavý argument. Rozrobiť ju, nech má minimálne pocit, že mu záleží aj na jej skrytých túžbach. Takto to bolo iba o ňom. Že on chce. On túži. On si to vysníval. Ale dal jej na výber. To sa mu musí nechať. „Veď si môžeš vybrať. Ty rozhoduješ. Kedy. S kým. Žena vždy."

Postupne uberal a bol menej nástojčivý. Verila, že jedného dňa rezignuje. Po čase si povedala, že každý má dáke rituály. A že toto je ten ich. Nakoniec rezignovala ona. A iba bez slova krútila hlavou zo strany na stranu. Raz vstala. Opäť potichu. Otvorila dvere na svojom byte a o niečo hlasnejšie, ale nie veľmi, iba tak akurát, že bolo počuť slová vychádzajúce cez takmer zovreté pery, vyslovila definitívu.

„Odíď. Nechcem zažiť sex vo štvorke. Nemám chuť na iného chlapa a inú ženskú. Pri sebe a v sebe. Ani pri tebe a už vôbec netúžim pozerať sa, ako sa pcháš medzi nohy inej babe. Nepochopil si to za päť rokov. Že chcem teba. A mňa to už nebaví vysvetľovať." Vypleštil oči. Nešikovne maskoval zdesenie. Ego bolo silnejšie, ovládol sa. Zhlboka sa nadýchol, otvoril ústa, už to vyzeralo, že niečo aj povie, ale opäť ich zavrel. Pomaly sa dvihol zo sedačky a prešiel k nej. Stála tam s očami zapichnutými do vzoru na jeho ponožkách. Zastal tesne pri nej, dvihol jej bradu.

„Povedz to ešte raz. Čo mám spraviť?!" „Odíď," zopakovala už hlasnejšie a hlavou uhla do strany. Nezniesla už ani jeho dotyk. Počkala, kým sa obuje, a len čo sa dostala päta aj jeho druhej nohy mimo jej teritórium, s úľavou za ním zabuchla dvere.

„Hovädo." To si už povedala sama pre seba. Zobrala v kuchyni zo skrinky igelitku a dôsledne pozbierala po byte všetky hmatateľné stopy. Potom odstránila aj tie pachové. Zatúlané ponožky a trenky pod posteľou. Vibračný krúžok. Ktorý chlap vystavuje svoj vibračný krúžok na vtáka v kúpeľni na poličke vedľa jej krému? Prezliekla posteľnú bielizeň nasatú jeho vôňou. Teraz už iba pachom. Vyčistila priestor, otvorila si fľašu vína a pripila so svojím kocúrom na slobodu. A z internetu objednala vibračný motýlik pre seba. Iba pre seba. To bolo pred pol rokom.

Podľa kamarátky psychologičky prešlo tabuľkové obdobie trúchlenia. Lenže ona za hovädom netrúchlila ani minútu. Akosi jej ten polrok prebehol, že si to ani nevšimla. Teraz je na oslave v cudzom byte, kam by inak v živote neprišla, občas o sebe s úškrnom hovorí, že je sociálny fobik. V priestore naplnenom veľa cudzími ľuďmi sa cíti ako klaustrofobik vo výťahu. Po nejakom čase prestáva dýchať. Ale Táňa sľúbila, že príde tiež. Postavila sa zatiaľ do kúta a s pohárom v ruke pozorovala hmýrenie okolo seba.

„Nechceš sa zahrať?" Prudko otočila hlavu za zvukom a takmer si narazila nos o jeho bradu. Chlapík, tak niečo vyše meter sedemdesiat. Prenikavé modré oči. Prižmúrené. V živote ho nevidela. „Len mi nepovedz, že na to treba ďalšieho chlapa a babu," vyhŕkla a začala sa chichotať. „Prepáč, ale na niečo som si spomenula. Nevadí, už je to preč." Chlapík si ju zvedavo obzeral, ale očami nešiel nižšie ako jej brada.

„Nie, stačíš mi ty." „Aha, tak to znie o. k. Teda, ak nie si deviant. Lúpežník, vrah a násilník." „Samozrejme, svoje obete opíjam zásadne na oslavách u priateľov v ich bytoch. Do bezvedomia. Následne preťahujem v spálni domácich. Také bezvládne zabalím do koberca a odvlečiem k sebe domov. Tam, samozrejme, pokračujeme. Už si pokojnejšia?" spýtal sa ponad svoj pohár s pohľadom zapichnutým do jej očí. Upokoj sa, dievča. Aj keď sympatický chlapík, ale možno aj ďalšie hovädo. Exemplár číslo dva. Musí uznať, má humor.

„Tu nie sú koberce. O. k., čo sa chceš hrať?" Prekvapene na ňu pozrel a pomaly sa rozhliadol po byte.

„Máš pravdu. Nie sú. Čiže sex sa nekoná, musíme sa hrať. Nemám ťa do čoho zabaliť." Hrali sa. Celý večer. Hádaj, na čo myslím. Vadí-nevadí. „Vadí?" „Nevadí." „Sprav stojku na hlave. Ak nespravíš, pobozkáš ma. Na rozlúčku. Musím ísť už za svojím psom."

„Nespravím, v živote som na hlave nestála a nemienim s tým začínať. A s cudzími chlapmi sa nebozkávam," odvrkla a otočila sa na odchod. Lebo cítila, že sa dostala na tenkú hranu. Priehľadný ľad. Ako sa pozrela dole, videla až na dno. Svojej túžby. Vedela, že by chutil. Na sekundu sa k nej asi pred hodinou nahol. Narušil jej polmetrový osobný priestor. Zhlboka sa nadýchla. Voňal mužom. Takým skutočným chlapom. Akých už nie je veľa. Hoci svet tam vonku už nasiakol jarou, on bol presne ako zimný vzduch. Ostrý. Plný vône dreva. Ktorá zostáva v nose, keď ju nasajete. V pľúcach. Stačilo, že sa jej jeho oči dostávali celý večer až pod spodinu lebečnú. Pod spodnú bielizeň. Presne vedela, čo by s ňou spravil jeden bozk. Určite vie rúbať drevo. Pozrela mu na ruky a bolo jej jasné, že dokáže objať. Pevne a zároveň láskavo. No, stačí, moja milá. Pošli ho ty pekne za jeho čoklom. Toto zaváňa malérom.

„Uvidím ťa ešte?" „Nechajme sa prekvapiť. Cez víkend idem do Krakova. Môžeš tam prísť za mnou a pozvať ma na koláč. Na Hlavnom námestí je taká štýlová cukroška. Inak cestujem sama." „Uvidíme," nahol sa k nej a zašepkal jej nádej do ucha. Krakov 30 km. Aspoň tak píšu na ceduli. Celý týždeň myslela na chlapíka. Uvedomila si, že vlastne ani nevie, ako sa volá. Ale keď vytiahla cez týždeň svojho vibrujúceho motýlika a zavrela oči, bol v spálni spolu s ňou. Toto je jej dar. Dokáže si vyvolať pocity. Vône. Chute.

Predstavu, ako by to bolo. Väčšinou sa nemýli. S týmto by to bolo naozaj dobré. Zacítila mierny tlak vo svojom vnútri. Stačilo by sa mierne pohojdať na sedadle v aute a nechať jemný kŕč prejsť telom. Tesnejšie nohavice jemne tlačia, kde treba. Nie, počká do hotela. Chodila po meste celé tri dni. Nazerala ponad plece. Či ho nezbadá v dave. Obzerala ľudí v kaviarňach. Myklo ju pri každom pohybe v reštaurácii. Čo keď je to on? Preber sa, moja milá. Čo by tu ten robil. Jedla dobroty. Pila víno. So slnkom nad hlavou. Večer padala polomŕtva do postele. Ešte raz chce stáť maličká v katedrále. Najkrajšia, akú kedy videla. Nechodí do kostola, no na tomto mieste sa cíti ako v nebi. Ešte raz zažiť ten pocit. Na druhý deň opäť sedí na drevenej lavici a zakláňa hlavu.

„Nemáš chuť na koláč?" Prudko otočí hlavu za hlasom a takmer si narazí nos o jeho bradu. Pozerá na neho s vytreštenými očami. „Poď," vezme ju za ruku a vytiahne ju von. Už je tma. „Poď sa pomilovať. Do pohodlnej postele. Zabalím ťa do svojho objatia. Nie do koberca. Neboj." A ona ide. Nechá sa viesť. Kráča za ním hore schodmi. Krútia sa ako špirála. Jej sa krúti hlava. Vraj kohút má penis ako špirálky. Raz ju jej asociácie dostanú do problémov. Teraz mieri do jeho náruče. Sľúbil jej to. Obíde ju a otvára dvere. Objíme ju. Je to presne, ako to cítila. Keď na neho doma myslela. Pevné a láskavé. Aj jeho pery sú také. Aj ruky. Teplé dlane a prsty z nej jemne zobliekajú časti oblečenia. Stojí nahá, jediným svetlom je lampa z ulice.

„Máš nádherné prsia. Brucho. Boky. Zadok. Lono." Ruky mu plynuli po jej tele. Niekde sa pristavili a hladili dôkladnejšie. Vzal jej prsia do dlaní. Zohol sa a perami prikryl bradavky. Jej ostrovčeky erotiky. Dva ružové krúžky. Vystreľujúce túžbu do každej bunky tela. Prsty zaboril do jej vnútra. Zhlboka sa nadýchla a zacítila vôňu dreva. Muža. Ešte nikdy sa necítila tak bezpečne. Tento nie je žiadny deviant.

„Nie, nie si." „Čo ti zase napadlo?" „Že ma nestrčíš do koberca." „Seba do teba strčím," zasmial sa, zobral ju na ruky a položil na posteľ. „Zahráme sa? Vadí-nevadí?" Obkročila ho nohami. Dvihla sa za ním, pobozkala a jedným plynulým pohybom sa dostala nad neho. „Och, čo to? Kvapkáš," vydýchol prekvapene a presvedčil sa prstami, či naozaj. Chytila si ho a nasadla. „Nevadí."