,,Musím ti ešte niečo povedať" povedal a zhlboka sa nadýchol.
,,Vašu nehodu, som spôsobil ja. Ja som bol ten motorkár" keď to dopovedal, všetko sa mi zastavilo. Čas sa zastavil... Čo to práve povedal?
,,T-To nemyslíš vážne"povedala som a snažila sa slzy, ktoré sa mi začali spúšťať dolu lícami, trochu udržať.
,,Je mi to veľmi ľúto. Ja som sa ponáhľal, bola už tma a ja som vaše auto predo mnou zbadal až v poslednej chvíli. Prosím odpusť mi to. A odpusť mi aj všetko, čo som ti spôsobil" povedal a spustil sa na kolená.
Rozplakala som sa. Slzy mi tiekli po tvári ako vodopády. Nevedela som, čo robiť. Len som plakala. Nestačí, že mi zničil celý život, ale ešte mi zabil rodičom. Po dlhej chvíli som sa na neho konečne pozrela.
,,Je mi to ľúto" povedal a začal plakať. Áno, plakať. On plakal. A ja s ním. Neverím vlastným ušiam.
,,Ja.. Žiarlil som na Blakea. Preto som bol k tebe taký. Nechcel som, aby si sa s ním stýkala a mrzí ma to" povedal a chytil ma za ruku.
,, Prepáč...Ja...Musím sa zo všetkého spamätať" povedala som, opatrne sa postavila na nohy a prešla okolo neho. So slzami v očiach som si to namierila k Jackovi. Teraz som ho potrebovala. Bez zaklopania som vošla dovnútra. Už vyzeral byť v poriadku. Sedel a hýbal sa. Keď ma uvidel, najprv zostal trochu zarazený, no potom sa spamätal.
,,Taylor, čo sa stalo?" opýtal sa a uvoľnil mi miesto na posteli. Len som si sadla a začala mu plakať na hrudi. Začal ma hladiť po chrbte.
,,Bude to dobré sestrička. Zvládneme to" povedal a pobozkal ma do vlasov. Nie, nebude to dobré. Keby len vedel... No nemôžem mu to povedať. Nemôžem mu povedať kto zabil našich rodičov. Niečo vo mne hovorilo, že by sa to nemal dozvedieť. Keď som sa trochu upokojila, posadila som sa a utrela si zvyšné slzy.
,,Zajtra ideme domov" povedala som a snažila sa naznačiť úsmev.
,,Áno, viem" povedal a usmial sa tiež.
,,My to spolu zvládneme" zopakoval a pohladil ma po ruke. Znova som ho objala. Hneď bolo všetko lepšie a krajšie. Chvíľu sme sa ešte objímali, a potom som odišla. Musím si ísť zbaliť svoje veci.
Pomaly som sa dotrepala na izbu. Začala som si do tašky baliť zvyšné veci.
Bolo mi do plaču. Prečo sa toto všetko deje zrovna mne? Čo som kedy komu spravila? Jedna slza mi skĺzla po tvári a ja som si ju hneď jedným ťahom zotrela. Keď som mala všetky veci zabalené, rozhodla som sa, že pôjdem spať. Dnes je toho na mňa naozaj veľa...
****
Ráno:
Keď som sa zobudila, bolo sedem hodín. Prišla sestrička a predo mňa položila tácku s dnešnými raňajkami. Znova to bol len džem a maslo. Aspoň, že je to moje posledné jedlo tu. Povzdychla som si a natrela si žemľu. Dojedla som a čakala čo ďalej. Po pár minútach konečne prišiel pán doktor.
,, Dobré ráno Taylor. Tak, si pripravená?" opýtal sa a usmial sa na mňa.
Prikývla som.
,,Fajn, tvoj brat je už takisto vychystaný. Čakáme len na teba. Zober si svoje veci a môžete odísť. Prajem všetko dobré" povedal a opustil moju izbu. Z postele som vyskočila najrýchlejšie ako sa dalo. Vzala som si všetky veci a vypálila z izby.
A tam som ho zbadala. Jacka. Zdravého a plného energie. Živého. Stál tam a usmieval sa na mňa. Bolo mi do plaču, no zároveň som bola nesmierne šťastná. Pribehla som k nemu a objala ho.
,,Som tu" šepol a silno ma stisol. Vzali sme si všetky veci a opustili nemocnicu.
Za pár desiatok minút sme boli doma. Ale boli sme tu sami. Len my dvaja. Bez rodičov. Neviem ako to teraz bude. Čo bude s nami? Čo bude so mnou... A čo keď ma zoberie sociálka? Môj brat je síce plnoletý, ale aj tak.. dúfam že to nejak zvládneme. Povzdychla som si a pomalým krokom vyšla schodmi do svojej izby. Dlho som to tu nevidela. Spomenula som si na našu. Výlet, ktorý sme si mali užiť skončil takto.
Jedna slza sa mi skotúľala po líci. Za ňou ďalšia... Utrela som si ich a zhlboka sa nadýchla. Musíme to spolu zvládnuť. Možno to takto malo byť. Možno to takto chcel Boh.... Niekedy však naozaj nemá zmysel pre humor..
Povybaľovala som si všetky veci a opustila priestor mojej izby. Teraz nechcem byť sama. Sadla som si vedľa brata na gauč v obývačke. Oprela som si hlavu o jeho rameno a on si oprel hlavu o tú moju. Vzala som do ruky svoj mobil a zapla na ňom internet. Musím sa trochu odreagovať. Začali mi pípať oznámenia a ja som myslela, že môjmu mobilu z toho šoku prepne, no zvládol to.
Napísal mi Blake. Musel sa o mňa neskutočne báť... Otvorila som náš chat a čakala kým sa načítaju všetky správy...
Blake: Taylor? Prečo si dnes nebola v škole?
Blake: Taylor prečo mi neodpisuješ? Spravil som niečo? :(
📞 Používateľ Blake Gray sa vám pokúšal dovolať.
Blake: Tay... Bojím sa o teba..
Blake: Tay...Ja...Som opitý..vieš, že nikdy nepijem.. no bál som sa o teba.. ako sa hovorí.. opitý ľudia vraj hovoria pravdu..A ja ti tu pravdu už musím konečne
povedať.. ja ťa milujem.. milujem ťa už od prvej chvíle, čo sme sa spolu začali baviť..Dával som ti to najavo no stále ma trochu odrádzaš no.. ale fakt ťa strašne milujem.. milujem sa pozerať do tvojich nádherných zelených očí, milujem cítiť tvoju vôňu a keď ťa môžem objať.. vždy keď som s tebou mám všetko čo potrebujem..Lebo ty si to všetko čo chcem.. kľudne si ma po tejto správe blokni a kľudne sa so mnou prestaň rozprávať... ja som ti to už povedať musel... Viem, že ty to ku mne necítiš..No ja ťa ľúbim Taylor. Aj keď som ti to už v tejto správe povedal minimálne päť krát... Dúfam, že si v poriadku, a že sa ti nič nestalo...Neprežil by som ak by som o teba prišiel...:/
.........
________________________________
Zdravím ✋
Vítam vás pri ďalšej časti 😅
Viem že je to sračka ale no.. ospravedlnujem sa :((
Čo hovoríte na zápletku? 😏 Ja strašne shipujem #Blaylor neviem ako vy ❤
Ďakujem za všetky vote a komenty 😍
Ľúbim 🙈
VikinessDallas ❤
