OSUD-Za obzorom Diel 2.

Útek

,Sara naposledy objala svoju sestru a z jaskyne išla malým otvorom. Preskočila cez neho a dopadla rovno na sneh. Dobre, stihla som to len tak tak. Teraz sa musím nejako dostať z tábora. Hovorila si v duchu Sara a okamžite sa skryla do suchého krovia. Odtiaľ svojimi žltými očami sledovala okolie a navrhovala si plán úteku. Prikrčila sa a pomaly sa prikradla za ďalší krík. Mala šťastie, pretože hneď vedľa kríku sedel starý ziazvený vlk. Vyzeral na dobrého lovca. Sara mala na tvári neustále vystrašený výraz. Pokoj Sara, pokoj. Hovorila si v duchu Sara a ďalej postupovala vo svojom úteku. Teraz sa už skrývala za skupinou skál ale to nebol veľmi dobrý úkryt pretože vlci sa stále pohybovali v jej okolí. Sara preto čo najrýchlejšie vymenila tento úkryt znovu za krovie. Aha východ! Ale strážia ho dvaja vlci, ako len by som mohla utiecť? Ako nad tým Sara rozmýšľala vlci sa naraz odtiaľ vytratili a mierili k nejakej kope kamenia. Na pravej strane od kamenia bola jedna Veľká skala, na ktorej sedeli dvaja šedí vlci. Všetko je to tu také čudné. Ale môj východ je voľný takže nebudem strácať čas. Znova si povedala v duchu Sara a pomaly sa prikradla ku kroviu, ktoré rástlo pri tom vchode. Naposledy upriamila pohľad na tábor a jaskyňu ale tá bola už ďaleko. Nasadila na tvár tvrdý výraz bez citov a preliezla úzky vchod. Konečne sa cítila voľná a tak sa rýchlo rozbehla preč. Bežala najrýchlejšie ako vedela rovno za nosom. Prebehla asi tri kilometre a unavene si sadla na sneh, ktorý bol už všade. Začala dychčať a zo sedu sa naraz ocitla v leže. Ležala dychčala po svojom úteku. Stále som v ohrození pretože som stále na ich územiu. Musím čo najrýchlejšie odtiaľto odísť ale som aj hladná. Nie, Sara ty jesť nebudeš. Najprv útek, potom jedlo. Povedala si v duchu Sara a postavila sa na svoje pieskovo-žlté laby. Pomalým a hlavne opatrným krokom sa vydala preč z teritória nepriateľskej svorky. Išla jednu hodinu, dve hodiny až sa dostala k južnej hranici tejto svorky. Južnú hranicu prekrývalo veľké zpola zamrznuté jazero. V strede tohto jazera nebol ľad stále zamrznutý a plávali tam ryby, ktoré tam dýchali vzduch. Sara bez váhania vkročila na spola zamrznuté jazero. Bez strachu sa pohybovala na ľade, o ktorom nevedela že nie je ešte dosť pevný. Naraz sa ľad začal lámať a Sara sa okamžite rozbehla. Bežala a za ňou ľad praskal a ukazoval čo je pod ním. Sara sa ani neobzerala len utekala rovno za nosom. Praskliny v ľade si ju nakoniec našli a pod Sarou sa ľad prelomil. Sara spadla do ľadovo studenej vody a začala v nej plávať. Snažila sa vyškriabať na ľad ale zakaždým čo sa o neho zaprela sa ľad prelomil a ona klesla znova do vody. Jej krásna piesková srsť bola teraz celá zmáčaná a Sara to už pomaly zdávala. Posledný raz sa znova zošupla z tenkého ľadu a už plávala v studenej vode. Pomaly klesala na nekonečne ďaleké dno jazera a očami hľadela na hladinu. Tri priesvitné bublinky jej vyšli z úst a smerovali na hladinu. Ako ich Sara sledovala a stále sa približovala ku dnu jazera niečo sa v nej zlomilo a jej beznádej sa vytratila. Začala hýbať labami a plávať k hladine. Keď k nej doplávala a jej hlava sa ocitla mimo vody mocnými labami sa zachytila o stenu ľadu a vyškriabala sa na ľad.

,,Konečne" vzdychla si Sara a unavene klesla na ľad. Zavrela oči a začala ťažko dýchať. Ochvíľu na to započula gagotanie kačíc, ktoré boli neďaleko. Začalo jej škvŕkať v bruchu a tak sa vydala za tými zvukmi. Ako tak išla uvidela štyri kačice. Všetky mali hnedé perie a oranžové zobáky. Len sa znova nenamočiť. Povedala si v duchu Sara a pomaly sa prikrádala ku kačiciam, ktoré plávali vo vode. Ľad, ktorý nezamrzol vytvoril akoby malé jazierko kde kačice plávali. Sara sa prikrčila a vybrali si jednu z kačíc, na ktorú potom zaútočila. Spadla pri tom ale do vody, z ktorej sa ale ľahšie dostala znova na ľad. Kačicu, ktorú mala medzitým v tlame potom pustila na ľad a pustila sa do jedla. Keď sa najedla s plným bruchom sa vydala znova na cestu. Keď došla na koniec jazera začalo sa stmievať a čoskoro nastala úplná tma. Mesiac nachvíľu zakryli mraky a ak už nič neosvetlovalo zimnú krajinu. Tak ako noc predtým aj teraz si Sara vyhrabala vo snehu menšiu jamku a schúlila sa do nej tak že jej chvost siahal až na ňufák. Zavrela oči a nechala hviezdnych vlkov aby jej riadili sny. Sare sa v tú noc sníval tento sen:
Potápala sa čoraz hlbšie vo vode a smerovala na dno jazera. Naraz sa na ňom objavila a tak na ňom ležala a pozorovalo okolitú vodu jazera. Okolo nej naraz preplávala menšia skupinka šedých malých rybiek. Sara potom zavrela oči a keď ich otvorila tak sa ocitla na veľkej lúke, ktorá sa siahala od jej láb až po obzor a ďalej. Bola celá pokrytá snehom a Sara na ňu bezváhania vykročila. Začala bežať rovno za nosom po tej snežnej lúke. Ako bežala v jeden moment do nej narazil pieskovo-žltý vlk. Mal zelené oči a bol rovnakého veku ako bola aj Sara. Pozarali si do očí keď v tom sa Sara vyšmykla z jeho zovretia a sadla si oproti neho. Ten vlk k nej pomaly prišiel a predstavil sa pod menom Maple (číta sa Mejpl). Sara sa mu taktiež predstavila a navrhla že sa budú hrať. A tak sa aj stalo a spolu sa preháňali po tej zasneženej lúke. Ako sa to Sare snívalo ona to pozorovala z tretieho pohľadu. Navyše akoby sa pri tom pozorovaní vznášala. Nemohla sa pohnúť a tak zavrela oči a keď ich ot otvorila bola už na inom mieste. Mala takmer priesvitný kožuch, ktorý bol posipaný trblietkami, ktoré pripomínali malé biele hviezdičky. Stála na mrakoch, ktoré boli taktiež skoro priesvitné a čakala čo sa bude diať ďalej. Čoskoro sa k nej začala približovať šedá, malá postava. Sara v nej spoznala svoju sestru Dem a začala sa s ňou zhovárať.

,,Dem ale však ty...ty si už mŕtva."

,,Áno Sara, teraz žijem spolu so svojou svorkou vo hviezdach tak ako aj ty keď zomrieš."

,,Ja ja som mŕtva?!" vydesene sa spýtala svojej sestry zatiaľ čo ona sa len potichu zasmiala a pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. "A prečo som teda tu?"

,,Si tu aby som ti povedala že to čo teraz prežívaš a čo aj budeš prežívaš sú sny do ktorých ti budú vstupovať hviezdny vlci. Dávaj ale pozor pretože ak budeš mať nejakú nočnú moru, v ktorej uvidíš neznámeho, podozrivo milého vlka môže to byť nejaký démon z Ľadovej pláne. Môžu sa tiež premeniť aj na iného tvora takže sa maj na pozore."

,,Ľadová pláň? Démoni? Premena? Sestrička to mi musíš vysvetliť."

"Ľadová pláň je miesto kam po smrti odchádzajú zlí vlci. Vládne tam Jób - je tam niečo ako vodca. Po boku mu sedia jeho najlepší z najlepších - démoni. Tí ti môžu vstupovať do snov a strašiť ťa. A ak si nebudeš dávať pozor premenia ťa z dobrého vlka na najhoršieho vraha. Psychicky ťa ovládnu, a ty im budeš slúžiť i keď o tom sama nevieš. Keď robíš zlé skutky ako je napríklad vražda dobrého vlka, ten démon sa nasýti z jeho duše. Vo hviezdach je ten vlk potom veľmi slabý a nedokáže vstupovať do snov."

,,To znamená že každý vlk, ktorý zomrel pod labami iného vlka je oslabený?"

,,Nie, nie, je to iba ten, ktorého zabil vlk ovládnutý jedným z démonov. Rozumieš?"

,,Áno."

"No a títo démoni sa dokážu premieňať na iných tvorov aby ťa ovládli. Môžeš tomu zabrániť tak že ich nebudeš počúvať a svoje sny budeš ovládať. Nedus v sebe svoju nenávisť lebo si ťa démoni nájdu čo najskôr, raduj sa a hraj sa, buď šťastná aby si ťa nenašli. Čoskoro uvidíš neznámeho vlka, ktorý ti do života prinesie toľko radosti. Len počkaj do jari a uvidíš sestrička." povedala Dem a pritisla sa k svojej sestre. Sara zavrela oči a keď ich otvorila už nesnívala a nespala ale ležala schúlená v jamke, ktorú si deň predtým vyhrabala.

Ja vás to vítam po asi mesačnej prestávke, naozaj som ju potrebovala. Snažila som si oddýchnuť, i keď pri písomkách v škole ako sú polročky to moc dobre nejde. Mala som toho strašne moc a to bol aj jeden z hlavných dôvodov prečo som nechala tú mesačnú prestávku mesačnou. Dúfam že vám to až tak nevadilo a že to nie je vidieť na mojom písaní. A ak Boh dá uvidíme sa za tri dni pri ďalšej časti. Zatiaľ sa majte!