Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsaťosem - Prenasledovaní

HUNTER

Dýcha, opakovala som si stále dookola a stále sa obzerala dookola. Kde trčala tá záchranka? pýtala som sa samej seba. Nezvládnem to sama, nech si pohnú kostrou.

Oči mi znova klesli k už mŕtvej žene na zemi. Ani slza mi nevypadla, nedovolila som jej to. Zažila som už príliš veľa stratených životov, keby som sa zakaždým zrútila, dávno by som si cez hlavu prevŕtala guľku. Ale aj tak bolo na tej žene niečo natoľko tragické, že som nemohla odtrhnúť zrak.

Hlavu mala otočenú ku mne, akoby vedela, že tam budem sedieť a pomáhať jej priateľke. Boli to vôbec priateľky? A čo tu vlastne hľadali? Nikto so štipkou rozumu by nechcel byť v takejto nekresťanskej hodine vonku, nehovoriac o tom, že si nevybrali najbezpečnejšiu štvrť. Iba pár metrov od Ricovho domu, aké hlúpe. Značilo to však, že nebývali po blízku. Ktovie, možno presne vedeli kam idú a mali niečo za lubom. Intuícia mi však hovorila, že tomu tak nebude.

Zranená žena mala síce dobitú tvár a z pekla nešťastie, hľadiac na to, že sa ju snažili uniesť, nevysielala však tú vibráciu, ktorú vysielali ženy odtiaľto. Stretla som sa už z mnohými, tá odpadnutá u Rica v dome – polonahá a pravdepodobne sfetovaná do bezvedomia – bola oproti tomu absolútne nič. Chica, ktorá býva tu, je troska. Týraná, bitá a s najväčšou pravdepodobnosťou aj závislá na nejakej nechutnej látke. Starostovi sa nepodarilo vylepšiť reputácie štvrte, aj keď to propagoval vo svojej kampani. Ľudia sa nebudú musieť báť vyjsť na ulicu, pretože ich nikto nezastrelí! Dievčatá budú môcť v bezpečí spávať, pretože šanca, že sa ich niekto pokúsi znásilniť, bude omnoho menšia. Deti budú dospievať s radosťou a nebudú musieť byť v gangoch, aby prežili.

Hej jasné, hneď ako vyhral kampaň a nejaký pajác mu dal jasne najavo, aby mu nešiel do kapusty, posraný stiahol chvost a tváril sa, že robil všetko, čo bolo v jeho silách. Preto tu všetko vypadala tak, ako teraz. Nie prvá mŕtva na ulici a nie posledná v mojej náruči.

Žena zakašľala a náhle otvorila oči. Začala sa zmietať, zadúšajúca sa kašľom. Neprestala som jej tlačiť na ranu. „Zostaňte pri vedomí," prosila som a zatriasla ňou trošku. Nebola o nič menej vyľakaná ako ja z jej náhleho precitnutia. Trošku sa pootočila a uvidela druhú ženu na zemi. Z oka jej začali tiecť slzy a začala sa ešte viac zadúšať. Nadvihla som ju a položila jej chrbát na moju nohu, aby bola trošku vyvýšená. Okamžite vypľula na zem krv a zastonala od bolesti.

Celé jej telo sa triaslo a v nose som cítila zápach smrti. Posledná vec, ktorú som chcela, bolo, aby mi zomrela v náručí. „Zostaňte pri vedomí," zopakovala som a žena zažmurkala a zaťala zuby. „Som detektívka Huntová, poviete mi svoje meno?" spýtala som sa a ešte viac pritlačila na ranu.

Žena sykla od bolesti a pozrela som jej na ranu. Šál začal byť omnoho viac krvavý, akoby sa patrilo. Ak to takto pôjde ďalej, nedostane sa z toho. „Vaše meno," zopakovala som.

„U-" zakašľala, „Una."

Prikývla som. „Dobre, Una, snažte sa zostať so mnou, skúste nezaspať. Myslite na svoju rodinu, sústreďte sa na mňa, zvládnete to," opakovala som a v diaľke som už mohla počuť sirény. Už to bolo niekoľko dlhých minút a nevedela som, či to Una môže zvládnuť dlhšie. „Ste silná, nevzdávajte sa," zatriasla som ňou trošku, zatvárala oči.

Obzrela som sa za seba. Sirény boli čoraz bližšie a ja som hľadela na černošku v bledej rovnošate, z hrude jej vytekala krv a maľovala ju na červeno, po betóne sa rozplývala krv a miešala sa s tou, ktorá patrila tomu pankhartovi, ktorý si po ne prišiel. Obaja mali vydesený výraz. Žena bola maličká a on obrovský – vysoký, svalnatý a vypracovaný. V obleku vyzeral dôležito, no teraz na jeho postavení už nezáležalo. Smrť si príde po každého. Obaja tak rýchlo prišli o život a nemohla som s tým nič spraviť. Žena nebude na súde, keď bude muž obžalovaný a on nikdy neprejde cez spravodlivý súd, pretože sa ho nedočká. Bude ho súdiť až Boh. Vtipné – kde bol, keď ona prišla o život?