Potichu som otvorila dvere do izby. To, čo som videla pred sebou mi vyčarilo úsmev na tvári. Sam ležala na našej posteli, v notebooku pustená rozprávka a ona v ríši snov. Zamkla som, zložila sa, sadla si k nej a dala jej pusu na čelo. Rozospato ma chytila za ruku a trocha nechcene začala otvárať oči. Jej úsmev bol tak neodolateľný.
"Tá kresba trvala nejak dlho," poznamenala s úsmevom.
"Stretla som Cel a Eliot, a nepustili ma, kým som im o tebe nepovedala."
"A sú v pohode?"
"Sú, zajtra chcú ísť na pivo a spoznať sa..a im sa ťažko hovorí nie..," hodila som smutný výraz.
"Som za. S tebou kamkoľvek. Ale teraz.."
"Teraz čo?" žmurkla som na ňu.
"Teraz ti dám dole nepotrebné časti oblečenia."
"Fúha...to som od teba nečakala" nadhodila som s úsmevom.
Pozerala na mňa upreným a vážnym pohľadom. Nevedela som sa ani pohnúť. Chcela som niečo povedať, ale jej pohľad mi nedovolil nič, len sa strácať. Jej nádhernú tvár osvetľovalo iba svetlo nočnej lampy a v jej očiach bol celý vesmír. Chytila lem môjho trička a mnou prebehol prúd motýlikov. Pomaly ho dvíhala, pričom neuhýbala pohľadom.
Postupne som už pred ňou nebola nahá len metaforicky, ale aj naozaj. Bola. Boli sme. My a nikto, a všetko, a s celkom, a úplne. A bolo to krásne.
Keď mi potom ležala nahá v náručí, prikrývajúc ju som rozmýšľala, aké mám vlastne šťastie.
