Je nedeľa. Deň ako stvorený na dlhé vylihovanie v posteli a leňošenie. Ale ako inak ja som už od ôsmej hore a chystám sa. Kde? No do kostola. Jasné že skoro vstávam a neleňoším keď sa do kostola teším aby som ho znova mohla vidieť.
Prišla som tam ako vždy zo sprievodom mojej najlepšej kamarátky. Vybrali sme si do lavicu ktorá je čo najbližšie a s ktorej mám čo najlepší výhľad na miesto kde sedáva. Začne sa omša a ja už netrpezlivo čakám kedy sa objaví. Uvidím ho a oči sa mi rozžiaria. Celý čas ho pozorujem a viem že si ma určite všimol ale stále sa mi vyhýba pohľadom. Nevšíma si ma naschval? Čo som mu urobila leziem mu na nervy? Alebo zistil že sa mi páči?
Už je to tu koniec omše. Pomaly odchádza a ja už skoro zo slzami v očiach sa na neho posledný krát pozriem. Postavím sa a odídem.
V hlave si stále vravím že už na neho musím zabudnúť, že s toho nič nebude a nemôžem mať zbytočné nádeje lebo sa utrápim do šialenstva. Ale aj tak sa teším keď ho znova uvidím. Už nech to je! Už mi stačí počkať len do piatku keď ho znova uvidím na spoločnom birmovaneckom stretnutí lebo je mojim animátorom.
