Kde si Láska?

11. Slzy

Miluje ma vôbec? A miluje moje pravé ja? Slzy som utrela a dala som si rýchlu sprchu. Potom som sa už len ponorila do spánku...

Gastón
Nina sa mi zdala čudná. Ale čo bolo ešte čudnejšie, bola tá jej otázka. Miluješ ma takúto...? Myslím takúto... s make-upom, šatami...?

Čo sa sakra stalo? Chcel som jej zaklopať na dvere. No potom som počul tiché vzliky... uvedomil som si, že asi potrebuje čas.

Hneď ráno som prišiel do jej izby. Myslel som si, že bude ešte spať, no nebolo to tak.

Hneď ako som otvoril dvere, uvidel som Ninu stáť v župane pri otvorenom oknem...

Keď sa na mňa pozrela, zdesil som sa. Kruhy pod očami a na tvári nebol ani náznak úsmevu.

Gastón - Nina si v poriadku?
Nina - Načo si... prišiel?

Povedala to tak zlomene... jej oči sa začali plniť slzami a moje srdce zase nepochopením a určitým druhom bolesti.

Čo som spravil zle? Pristúpil som k nej bližšie a chytil som ju za ruky. Má ich studené ako ľad...

Chcel som sa jej pozrieť do očí, no ona odvrátila zrak. Aj ked som si práve nebol istý svojim rozhodnutím, bojazlivo som sa opýtal...

Gastón - Spravil som ti niečo?

Odpoveď som ale čakal márne. Nina neustále mlčí a svoj pohľad zabodáva do podlahy.

Gastón - No tak... povedz aspoň slovo...

Zase žiadna odpoveď neprichádza. Vo mne sa stupnuje nie len nepochopenie, strach a bolesť ale aj hnev... až to vo mne vybuchne...

Gastón - No tak už niečo konečne povedz! Nestoj tu ako nemá...! A povedz mi, čím som ti tak veľmi ublížil, keď sa mi ani nedokážeš pozrieť do očí?

Zabralo to! Nina konečne odlepila zrak od zeme a venovala jeden pohľad aj mne.

No keď som uvidel, čo moje správanie spôsobilo, nebolo mi už všetko úplne jedno...

Z jej očí som totiž vyčítal nepochopenie, bolesť a čo je ešte horšie... v očiach mala strach.

Gastón - Ja... ja... prepáč...
Nina - Gastón choď už preč.
Gastón - Veľmi ma to mrz...
Nina - Prosím...

Vidieť ju smutnú mi trhalo srdce. A aj keď neviem prečo, pevne som ju objal a pošepkal som jej do ucha:

Gastón - Nech som už spravil akúkoľvek chybu, mrzí ma to...

Potom som ju pustil a so sklopenou hlavou som sa chystal opustiť Nininu izbu. Až kým ma nezastavil jej uslzený hlas, ktorý zaznel hned za mnou.

Nina - Ty si neurobil žiadnu chybu... to ja som ju urobila...

Nechápal som tomu,čo práve povedala, no namiesto času, aby som sa jej na niečo spýtal len zavrela dvere a zamkla ich.

Potom som počul tichý plač, ktorý sa po chvíli zmenil na srdcervúci rev. Už len ten pocit, že teraz nemôžem nič urobiť ma ničil.

Rozhodol som sa teda, že sa pôjdem prejsť. Čerstvý vzduch mi vždy urobí dobre.

Zobral som si len nejaké staré veci, ktoré mi dnes ráno doniesol Matteo. Hneď ako sa o tom požiari dozvedel, tak mi ponúkol bývanie.

Napokon som teda išiel navštíviť Mattea. Dúfam, že už nespí... nerád by som ho zobudil. No keď som videl otvorené okno v ktorom stál Matteo, bol som rád.

Matteo - Čo sa deje, že si prišiel tak skoro? To už ťa tvoja Nina omrzela?
Gastón - Matteo dnes nemám náladu na vtipy...

Po tejto vete Matteov výraz tváre zvážnel. Vošiel som dnu a do nosa mi udrela vôňa vanilkových palaciniek.

Matteo - Dáš si palacinky?
Gastón - Nie... ale ďakujem.
Matteo - O...ouuu
Gastón - Čo sa deje?
Matteo - To potrebujem počuť ja od teba. Ešte nikdy sa nestalo, že by si odmietol moje jedlo.
Gastón - Prepáč, ale teraz vážne nemám na nič chuť...

Nechápem, čo sa to so mnou vlasne deje. Cítim sa tak neskutočne unavený a psychicky zničený.

Matteo - Predpokladám, že ide o Ninu. Takže mi teraz povedz, čo sa to medzi vami stalo.
Gastón - No... vieš... ja chcel som ju ráno zobudiť a... ...potom ma vyhnala.

Povedal som Matteovi všetko do posledného detailu. Najskôr vyzeral dosť zmätene, no potom prehovoril.

Matteo - Asi by si jej mal dať chvíľu pokoj... je to pre ňu nové.
Gastón - Ale čo mohla myslieť tým, že chybu urobila ona?
Matteo - Tak to vážne neviem...
Gastón - Čo ak len nechce, aby som sa cítil vinný?
Matteo - Gastón už prestaň vymýšľať blbosti.

Potom mi predo mňa položil plný tanier palaciniek. Porazene som sa na neho pozrel.

Matteo - No a kým to nezieš, nemienim sa s tebou o ničom baviť.
Gastón - Faaaajn...

Poslušne som zjedol všetky palacinky a musím uznať, že boli výborné. A hlavne taký raňajko obed mi padol vhod.

Gastón - Tak a teraz mi pomôž zistiť, čo sa vlasne medzi mnou a Ninou stalo.
Matteo - Gastón vieš, že ja sa v dievčatách nevyznám... ale mal by si ísť domov... Nina ťa už určite zháňa.
Gastón - Jemine... môj mobil... zostal u nej v izbe.

Tak toto sa môže stať vážne iba mne. Čo najrýchlejšie som sa teda rozhodol ísť naspäť k Nine.

Dúfam, že Nina už prestala plakať... ponáhľam sa k nej, skoro až bežím a po pár minútach už otváram dvere... Áno mám kľúče.

V dome nikto nie je. Nininy rodičia sú v práci. Idem k Nine do izby. Pomaly otváram dvere, ale ona tam nie je.

Ale kde sakra potom je??! Možno sa tiež išla prejsť. Idem si nabrať dole do kuchyne pohár vody keď v tom započujem jej nádherné hlas:

Un instante, cambio mi vida (V okamihu sa mi zmenil život)
Te esperaba y nolo sabia (Čakala som a nevedela)
Y ahora veo otra realidad (A teraz zrazu vidím pravdu)
Mitad y Mitad (Si moja polovica)
Todo es nuevo (Všetko je nové)

Otočím sa a uvidím ju tam... Sedí na starej hordačke, nohami ju jemne rozhojdáva a pritom si spieva.

Chcel som sa pridať k nej, no jej hlas sa zlomil a tvár skryla do dlaní... No a ja som znovu pocitoval bezmocnosť.

Pomalým krokom som k nej teda prišiel a chytil som ju za ruku. Ona obrátila zrak na mňa. Jej oči boli úplne sklenené a nos celý červený. Už som to dlhšie nevydržal a prehovaril som:

Gastón - Urobím čokoľvek, len už prosím neplač...
Nina - Naozaj čokoľvek?

Takže ďalšia kapitolka... čo si myslíte, že bude Nina od Gastóna chcieť?