Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Čo som zase vyparatil?

Prajem príjemné čítanie 😊

Ruka v ruke sme so smiechom utekali pozdĺž ulicou. Vonku padali obrovské kvapky dažďa. Snažili sme sa čo najrýchlejšie dostať ku nám domov.

Čím viac sme sa ponáhľali a nevládali sme, tým rýchlejšie pršalo.

To by však nebola Bia, keby niečo nevyparatila. Pred nami bola obrovská mláka vody. Bii sa nejak poplietli nohy a padla do nej.

Neubránil som sa smiechu. Vidieť niekoho ako padá do mláky špinavej a studenej vody.

„Paťooo." Skríkla na mňa Bia. So smiechom som jej podal ruku a pomohol jej vstať.

„Si v pohode?" Opýtal som sa jej, keď ma objala.

„Áno."

Silno som ju objal. Z neba stále padal dážď. Bolo mi už úplne jedno aký mokrý budem. Vlastne, už som premočený aj do poslednej nitky. A Bia tiež.

Zľahka som sa dotkol jej pier a pobozkal som ju. Jej ruky a vplietali do mojich vlasov. Panebože, ani si nechcem predstaviť aký výbuch budem mať potom na hlave.

„Ľúbim ťa." Pošepla mi, keď sa odo mňa odtiahla.

„Prosím? Zopakuj to ešte raz." Povedal som. Nebol som schopný túto informáciu spracovať.

„Ľúbim ťa." Zazneli jej slová ešte raz.

Chystal som sa jej odpovedať, lenže v tom sa všetko krásne roztratilo.

Otvoril som oči. Prvé čo som zbadal bol biely strop. Hlavu som mierne pootočil doľava. Tam sa nachádzalo biele plastové okno. Stena bola taktiež natretá nabielo. Napravo sa nachádzala ešte jedna posteľ.

V ľavej ruke som mal vpichnutú ihlu. Do hadičky mi vtekala zrejme infúzia. Na pravej ruke som mal sadru, ktorá siahala od zápästia po lakeť.

Čo som zase vyparatil, že som sa ocitol v tejto hnusnej nemocnici?

Pomaly som si na všetko začal spomínať. Teplota. Tréning. Rozcvička. Pukom rovno do hlavy.

Tak preto som tu zas. Niekto ma trafil pukom do hlavy a skončil som tu. Ďakujem mu veľmi pekne. Vďaka nemu si tu poležím, ponudím sa. Ale hlavne, že si môžem spraviť voľno. Fasa. Ďakujem tomu debilovi.

Keď okolo mňa začali všetky prístroje pípať ako splašené, do mojej izby vbehol doktor. Skúmalo sa na mňa pozrel, zapísal si niečo do papierov a začal jeho nesmierne dlhý a nudný monológ. To mal zrejme povedať mojej mame, a nie mne. Už som polovicu vecí zabudol.

Takže, dozvedel som sa, že mám otras mozgu, dolámanú ruku a niečo s kolenom. Z toho som vydedukoval, že hokej tak skoro hrať nebudem môcť. Teda, ak ho budem ešte niekedy môcť hrať.

Keď doktor dokecal, vyšiel na chodbu. O pár minút vošla dnuka mama.

„Mami? Čo som zas vyparatil, že som tu?" Bola moja otázka, keď som ju zbadal.

„Aj tebe ahoj, Paťko." Úplne odignorovala otázku.

Podišla ku mne a vtisla mi pusu na líce.

„Ahoj."

„No čo, ako sa máš?"

„Mami ako by si sa mala ty, keby si tu ležala s otrasom mozgu, zlomenou rukou a hadičkou v žile? Mám sa úplne nanič. Zas som tu skončil, mal som písať Monitor, ale neviem ako budem. A neviem, či budem vôbec hrávať ešte hokej, kvôli kolenu."